Každá růže jednou odkvete
„Nemal by si toľko plakať, Sumomo...“
„Každý raz zomrie...“
Už nikdy nebudem plakať preto, lebo niekto zomrel...
„Sumomo nie je... ja už nemám rodičov. Volajte ma Yan.“
Každá ruža raz odkvitne
„Kto ste pane?“ spýtala sa ma slúžka pri dverách. Okamžite som sa o ňu postaral. Ja tak nenávidím takéto malichernosti. Pozval som sa teda dnu. O chvíľu na to mi do cesty vošla staršia pani v elegantných šatách so strašne silným večerným make-upom.
„Čo...“ začala. Avšak hneď na to uvidela moju zbraň v rukách a slúžku ležiacu v krvi pri dverách. „Vypadni odtiaľto, lebo zavolám...“ vrieskala po mne matka mojej obete. Aká smiešna... jeden presný výstrel však jej rev utíšil
Prehľadal som celý dom. Kde sa, sakra, môže tá jej podarená dcéra skrývať? Nakoniec som ju našiel schovanú v skrini. Čupela tam, plakala a triasla sa na celom tele. Jej azúrové oči sa upreli na mňa.
„Prečo?“ zaznela výčitka. I keď to bola už dospelá žena, stále sa správala ako dieťa. Zastrčil som si svoju obľúbenú Magnumku do púzdra.
„Nesplácať Yuriho dlhy sa neoplatí, sestra,“ preniesol som pokojne. „Ver mi, nechcel som to urobiť... bola to nutnosť.“
„Si krutý...“ zavzlykala.
„Kedysi sa ti to ešte páčilo...“ vrátil som sa do minulosti. Minulosti, ktorá sa jej hnusila najväčšmi. Už-už sa po mne vrhala s myšlienkou, že ma uškrtí. Jeden krátky sek a jej život vyprchal. Na zem spadla mŕtva. Utrel som si do jej honosných šiat čepeľ katany a vložil som ju naspäť do pošvy.
Mlčky som opustil ich dom. Nasadol som si na motorku, navliekol prilbu a nenechal sa už ničím zastaviť.
Nazúrene treskol päsťami o stôl, len sa to tak v jeho prázdnej kancelárii ozývalo.
„Si neschopný!“ Ešte stále mi nadával za tú malú nehodu s Charsi. „Jediné, čo si mal urobiť bolo, že si jej mal jemne naznačiť, že by mohla splatiť svoj dlh.“
„Pane, vaše úmysly nie sú vždycky také, ako hovoríte. Ja som jej to pripomenul...“
„Doriti, Yan! Si úplný kretén...! Veď to bola tvoja sestra! Kde si myslíš, že nájdem niekoho jej kvalít?!“ vrieskal po mne. Nenávidím, keď na mňa niekto vrieska... ale Yuri vie, že proti nemu nič nezmôžem. „Bola nenahraditeľná...“ povedal rezignovane. Chytil sa za hlavu a zaklonil na stoličke ako to robil vždy, keď rozmýšľal.
Stál som tam a čakal, kým mi nepovie niečo ďalšie. Čakal som päť minút... desať... Yuriho ľudia majú skoro skalopevnú trpezlivosť. Je to potrebné, pretože Yuri je jediný, ktorému patria naše životy...
„Ako ti to ide s malými deťmi?“ spýtal sa ma odrazu. Úprimne, ostal som pekne zaskočený. Chvíľu som rozmýšľal, či je to vtip, ale keďže sa mi to neunúval vysvetliť, pochopil som, že to myslí vážne.
„Nie som žiadna dobrá vychovávateľka,“ pokúsil som sa mu odpovedať na otázku.
„Mám doma malého brata, o ktorého sa musím starať... Charsi sa mi oňho chodila starať, keď som mal prácu vonku, mimo Japonska... a keďže sa nám tu niekto o Charsi postaral, musím si nájsť novú pestúnku...“ Z tónu jeho hlasu mi bolo jasné, o čo mu ide, avšak stále som tomu nemohol uveriť. „A keďže si ostal posledný, z mojich „detí“ a si asi jediný človek, ktorému by som zveril niečo tak cenné, ostáva to na tebe...“
„...Yan. A dávaj naň bacha, žiadne randenie, žiadne zbytočné problémy... a mimochodom, o našom malom spoločenstve nevie nič. Nevie nič o vraždách, prepadoch, nevie o ničom, tak to nepokaz...“ vyšlo z neho, keď som už stál pred dverami jeho domu. Čože?!
Zakýval mi a s úsmevom na perách v čiernej limuzíne odišiel. A bolo to tu. Pozrel som sa na kľúče v mojich rukách. Bolo mi jasné, že ak si to chcem so šéfom dať do poriadku, musím tu získať stopercentný úspech. Zlyhanie je rovné smrti. Naprázdno som prehltol a pomaly som otvoril dvere.
Vošiel som dlhého priestranného suterénu s nablýskanou podlahou. Vyzul som sa a zavesil mikinu na vešiak v skrini. Ešte som toho jeho brata nikdy nevidel a trochu som sa toho bál. Netrvalo dlho a konečne som ho našiel. Ležal v obývačke na gauči, napchával sa čipsami a pozeral nejakú hudobnú stanicu.
Že malý brat... no tak teda díky, Yuri. Ten jeho vyzeral byť o dva roky starší, čoby o tri odo mňa. Mal som sto chutí spanikáriť a zdupkať, ale ten pud som potlačil a prisadol som si k nemu do kresla. Odložil čipsy a uprel na mňa svoj zrak.
„Ako sa vlastne voláš? A prečo tu vôbec nie je Charsi? Obvykle ma stráži ona,“ strašne rýchlo mlel v nezrozumiteľnej angličtine. A k tomu ten prízvuk... mal som čo robiť, aby som mu vôbec niečo rozumel.
„Yuri ma volá Yan. A... hmmm... Charsi išla s mamou na dovolenku a nemohla príjsť. Tak som prišiel ja.“ Potil som sa po celom tele. Boha, radšej by som sa postavil dvadsiatim mužom naraz ako odpovedať na otázky takémuto chlapcovi.
„Á... čo máš hento... to pripnuté,“ ukazoval mi na miesto, kde som mal priviazanú katanu a magnumku. Doriti!
„To... to sú len také moje talizmany... hmmm... pre šťastie?“ pokúsil som sa o jemný úsmev. Prepadol v strašný smiech.
„Že talizmany... Charsi mala lepší názov... že módne doplnky...“ smial sa mi. Hneď mi zaplo, že ten chlapec v tom má jasno. Vytiahol som katanu a celý nervózny som mu ju priložil ku krku... Prestal sa smiať, ale nevyzeral dvakrát vystrašene. Drzo sa usmial.
„Mal by si to odložiť. Môj brat by nebol spokojný, keby si mi s tým ublížil... keby si mi vôbec nejako ublížil...“ Sakra, má pravdu... Ten chlapec ma štval čoraz viac.
Ukľudnil som sa a vrazil katanu späť do pošvy. Chvíľu na mňa hľadel, potom s otázkami pokračoval.
„Takže... čo keby sme začali od začiatku. Predstavíš sa, povieš mi, prečo tu nie je Charsi a niečo o sebe.“ Tak som teda začal.
„Yuri ma volá Yan. Chrasi som „nešťastnou náhodou odkrúhlil.“ Čakal som, že sa zatvári prekvapene, ale vyzeral skôr tak, že si to domyslel, ale teraz to konečne počul. „Pracujem pre tvojho brata od desiatich rokov. Rodičia mu mnou chceli splatiť dlh. Zobral si ma a rodičov po čase zabil. Teraz preňho pracujem...“
„...ako pestúnka,“ dokončil za mňa. Prebehla mnou triaška hnevu, ale mal pravdu. „Koľko ma budeš strážiť?“
„Dva týždne,“ precedil som cez zaťaté zuby.
„Okej. Tak sa teda bež zložiť. Keď sa vrátiš k suterénu a zahneš doprava, tak tie dvere na konci chodby sú pre teba a pohni si, chcem ísť von.“ Poslednú vetu som síce nepochopil, ale do izby som sa zložiť šiel.
Pridelil mi malú jednoduchú izbietku s kúpeľnou, záchodom, oknom, skriňou a posteľou. Ničím iným. Ani len písací stôl tu nie je. No nič. Bol som ubytovaný i horšie.
Oblečenie som si naskladal do skrine, hygienické veci naukladal v kúpeľni. Nakoniec spokojný sám so sebou som si ľahol na posteľ a pozeral do stropu, až dokiaľ ma nevyrušil vpád do izby.
„Povedal som, že chcem ísť von!“ vyhŕkol nevrlo.
„A čo ja s tým?“ Prevrátil oči v strop.
„Máš ma predsa chrániť. Takže... ide sa.“ Schmatol ma za rukáv a na chlapca nezvyklou silou ma postavil. Potom ma chytil na rukáv a vytiahol von. „Chcem ísť do kina a na nákupy, nemôžeš so mnou chodiť takto... potom sa pôjdeme najesť do McDonaldu a tuším sú u nás konečne kolotoče...“ mlel jedno cez druhé.
Vážne som v tú chvíľu a ani v tie nasledovné nevedel, kto sa stará o koho. Najprv sme išli na nejaký desný film do kina, potom sme vošli do snáď toho najdrahšieho butiku s pánskym oblečením, čo tu je a kúpil mi, pozor, on mi tam kúpil asi všetko, čo mu predavač ukázal a bolo mi dobré až na pár fakt nechutných mužských tangáčov, kde som protestoval takým spôsobom, že to až vzdal. Po takto namáhavom a vyčerpávajúcom dopoludní sme si konečne sadli na „hyper-super-zdravú“ stravu a lá McDonald.
„Tak sa teším, až si to dáš konečne na seba... určite ti bude všetko slušať... škoda len, že si si nezobral i tie tangá. Podľa mňa boli veselé...“ Vážne mi liezol na nervy. Odkedy som ho zbadal až doteraz nezavrel ústa, nie je mu poriadne rozumieť a celkovo mi z neho ide preskočiť. Skutočne ľutujem, že som nenechal Charsi žiť a úprimne sa jej čudujem, že sa neodkrúhlila sama.
„Musíš furt kecať? Ty ani nerozprávaš, ty kecáš...“
„Aký je medzi tým rozdiel? Ja tam žiadny ne...“
„Rozprávanie má dej, má význam. Keď niečo hovoríš, obsahuje to zaujímavé alebo dôležité informácie. Ale ty kecáš... nájdeš si nejakú kravinu, hocičo, čo ťa napadne a neustále o tom melieš furt to isté a vôbec sa nevieš zastaviť.“ Zatváril sa dosť prekvapene.
„Gratulujem.“
„Preboha k čomu?“
„K súvetiu. Vážne, prvé zložité súvetie, ktoré si mi dosiaľ povedal. Ako, nepochybujem o tom, že sa časom rozrečníš, ale i toto je dobrý začiatok. Vážne si to zaslúži ocenenie...“
„Zase kecáš,“ poznamenal som. Zarazil sa.
„Sorry...“
Dojedli sme a vybrali sa do lunaparku. Prešiel sme tam všetky atrakcie... Nevynechal ani tú pre malé deti. A ja som ho čakal. Nech bol na ruskom kolese, či na húsenkovej dráhe, vždy som ostal nohami pevne na zemi a aj tak mi bolo zle väčšmi než jemu. Dokonca sme kvôli tejto malichernosti zmokli. Hneď po dojdení poslednej atrakcie sme sa ponáhľali domov, ako snáď celý lunapark a keďže mu bola zima a ja som mu dal svoju mikinu, hneď ako som začal pri robení večere kýchať mi bolo jasné, že som prechladol.
Na druhý deň som sa ledva premohol, aby som vôbec vstal. Obliekol som sa, že si trochu zabehám, ale vonku lialo ako z konvy a tak som sa vrátil do postle. O pár minút som sa zobudil a bol som ešte viac mŕtvejší, ako predtým. Tak som si na raňajky uvaril medovkový čaj a jemu som pripravil nesquika s mliekom. Medovka zabrala a keď o tri a pol hodiny vstal, mnou zohriate mlieko už vychladlo a tak ho musel opäť zohrievať v mikrovlnke.
„Inak, vieš čo ma napadlo. Ja baka som sa ti ešte nepredstavil...“ Že „baka“... asi sa snaží urobiť dojem. „Moje meno je Sam,“ povedal s úsmevom, pri ktorom mňa zamrazilo.
Až teraz som si uvedomil, že to chlapča za celú dobu nie je schopné spustiť z očí. Snažil som sa na to nemyslieť, ale celý som bol z toho nervózny... úplne vykoľajený z miery... Vôbec som tomu nechápal... Keď dojedol, vložil riad do sušičky a potiahol ma za rukáv do obývačky.
„Mám takú jednu hru, ktorá sa ti určite bude páčiť,“ hovoril a vkladal mi do rúk taký zvláštny prístroj s tlačidlami a páčkami. „Volá sa: Mortal Kombat... zaiste si o nej už počul.“ Vyškieral sa, ako keby ho za to platili.
Zapol obrazovku, vložil dvd-éčko do mechaniky.
„Tu si môžeš vybrať bojovníka.“
Klikol som na jedno z tlačidiel a niečo si vybral. Na obrazovke sa zjavila aréna, môj bojovník a jeho... bojovníčka. Odznel štart a piatimi údermi ma položil na zem. Odznel štart druhýkrát a odohralo sa to opäť. Vtedy ho konečne napadlo, že som to držal v ruke prvýkrát. Nasledovala hodinová lekcia o tom, ako sa to má hrať, čo mám kedy zmačknúť, čo to urobí a podobne.
O dve hodiny som ho prvýkrát dostal na zem. Zašomral niečo typu: „To musela byť náhoda.“ a dostal som ho na zem zase. Vypol Mortal Kombat a zapol niečo ďalšie. Opäť mi chvíľu trvalo, kým som si zvykol na inú hru a iný spôsob klikania do tlačidiel a opäť som ho porazil. Vybral tretiu hru, štvrtú... v každej som ho nakoniec porazil.
„Ak ma porazíš aj v tejto hre, splním ti jedno želanie, hocičo,“ hovoril a vkladal do mechaniky nejakú ďalšiu hru. „Ale, keď ja porazím teba, budeš musieť niečo splniť ty mne, súhlasíš?“ Ja mám takéto výzvy rád, takže je jasné, že som nemohol odolať.
„Súhlas.“
„Nech to bude čokoľvek?“
„Hej.“
„Úplne čokoľvek?“
„Veď hovorím...“
Spustil nejakú strielačku. Vtedy som si pomyslel, že keby to bolo v reály, nemal by šancu, ale toto je len hra... a on sa fakt strašne snaží ma poraziť. Nakoniec som ho nechal vyhrať. Strašne sa tomu potešil, ako malé dieťa. nakoniec sa otočil ku mne s jedným jediným slovom.
„Pusu.“ Rozosmial som sa a vážne som sa takto dobre nesmial fakt dlho.
„Čo prosím?“
„Pusu. oje želanie je pusa,“ povedal a našpulil pery.
„Ti preskočilo...“ Skôr než som stihol povedať niečo viac ma zadržal jeho jazyk. Jeho jazyk v mojich ústach. Chcel som ho od seba odsotiť, ale bol silnejší než ja. Nakoniec som z jeho objatia vykĺzol. Nevedel som, čo si mám myslieť. Bol som zhnusený, znechutený... ale na druhej strane, na tej temnej zvrátenej strane môjho chorého ja sa mi to páčilo.
„Nemyslím, že bozkávam až tak zle, tak sa tak láskavo netvár.“ Chytil som sa za ústa.
„Je to nechutné.“ Postavil sa, chytil ma okolo ramien a pritiahol si ma na svoju hruď. Cítil som, ako mi na plece kvapkajú jeho slzy. Bolo mi z toho nanič a nevedel som, čo s tým mám robiť.
„Prepáč mi... Je mi to ľúto. Ja viem, že je to zvrátené a choré, ale je to tak,“ hlas sa mu triasol. „Ja... som... ja som....“ Ani to nedokázal vysloviť. „Páčia sa mi chlapci.“ Vypadlo z neho nakoniec.
„Pusť ma!“ nemohol som dýchať, ako tuho ma zvieral. Hystericky vzlykal a nebol ochotný ma pustiť. „Nemôžem dýchať...“
Pustil ma, len som tak padol na kolená. Ani som si neuvedomil, že ma zdvihol do vzduchu. Sam sa otočil a vybehol z obývačky. Celý večer som ho už nevidel. Unavený som si šiel ľahnúť a spať.
Nedarilo sa mi to. Zabijem človeka holými rukami. Zastrelím dieťaťu rodičov pred očami. Zničím celú rodinu a ich dom vyhladím. Ukradnem akýkoľvek klenot z akokoľvek stráženého klenotníctva s policajtmi v pätách. ale čo neviem, je cítiť. Odkedy som prišiel o rodičov mám srdce z kameňa a viem len zabíjať a rozsievať smútok. A nech je to akokoľvek choré a zvrátené, moje srdce rozochvel bozk od nejakého psychopatického, rozmaznaného, chorého, ukecaného a nevychovaného malého decka, ktoré si o sebe bohviečo myslí.
A nech je Sam akýkoľvek, bojím sa, aby sa mu nič nestalo. Normálne sa oňho bojím, odkedy sa neukázal na večeri. Tak či tak, stojím pred obrovským rozhodnutím. Zvíťazia moje zvrhlé chúťky a ostanem s chlapcom a privediem ho do veľkej hry strachu, falošnosti a nebezpečenstva, alebo mu zvládnem odolávať a zlomím mu srdce a svoje zase zmením v kameň?
Ja už nechcem byť sám.
______„Kto si? Odkiaľ ide ten hlas?“
_______Ľúbiš ho?
______„Čože? Myslíš Sama? Neviem...“
_______Áno.
______„Čo áno?“
_______Tak mu to povedz...
______„Nemám čo.“
_______Povedz mu to!
Vstal som okolo piatej a srdce mi bilo, ako keby som práve prekonal infarkt. Moja prvá myšlienka padla na Sama a druhá na to, ako strašne veľké baka som. Vedel som, že už ďalej nebudem môcť zaspať, tak som sa obliekol a išiel si von zabehať.
Stálo to tam za figu, keďže to bol skôr beh cez prekážky vďaka blatu po daždi. V tejto časti Ameriky som v živote nebol a tak som bežal cez park, cez uličku plnú malý obchodíkov, cez čínsku štvrť a zase cez park. Bolo to tu úžasne pestré, ale samozrejme, nie až tak ako v Japonsku v Kjóte... v mojom rodnom meste, ale i tak to tu bolo plné farieb a živosti.
Okolo siedmej som sa vrátil domov a skoro som otrčil kopytá. Na prestretom stole na mňa čakali raňajky... a Sam.
„Bré ráno, ospalec!“ Divne som sa naňho pozrel.
„Ospalec?“
„Hej, tak som ti chcel povedať... áno, viem, vstal si skôr než ja, ale: Bré ráno, športovec, by neznelo až tak dobre,“ usmial sa. „Na, ponúkni sa. Sám som tie omelety robil.“
O tom som nepochyboval. Chutilo to, ako niečo spálené a surové, chvíľami to bolo tak suché, že mi to stiahlo celé hrdlo a nemohol som to prehltnúť, ale on sa snažil a ja som sa rozhodol.
„Hmmm... počúvaj, Sam... ohľadom včerajška...“ Zatváril sa fakt kysele.
„Prosím, zabudnime na to. Ja len nemôžem z tých tvojich bledých vlasov a čiernych očí a z toho, že viem, že pod tým tričkom sa nachádza vymakaná postava a...“ Umlčal som ho jediným krátkym bozkom. Tak veľké oči som ešte nevidel a to som niekedy existoval len na mangách.
„... a chyuu?“ spýtal som sa ho. Zarazene sa dotkol pier a usmial sa.
„A chyuuu a chyuuu a chyuuuuuuuuuu.“ Zasmial som sa.
Vrhol sa mi okolo krku a keďže som to nečakal a neudržal som rovnováhu skončili sme na zemi. Bozkávali sme sa, hladili sa po vlasoch, smiali a dívali sa do očí tomu druhému celý deň, až nás večer zmohol hlad a prinútili sme sa nachvíľu od seba odtrhnúť a niečo zjesť.
Navrhol mi, aby som išiel spať k nemu do izby a po zvažovaní som sa rozhodol, že by to aj šlo. Na mäkkej posteli sme sa bozkávali, šteklili a mlátili vankúšmi do skorých ranných hodín až sme nakoniec padli únavou a v objatí zaspali.
Ráno som sa zobudil prvý ja. Stále som bol spotený od ťažkých snov, ktoré trýznili moje svedomie. Bál som sa oňho. Vyzeral tak krehko, tak zraniteľne. A teraz... nie len, že je jeho brat jeden z najväčších vládcov podsvetia, ale je doň zaľúbený jeden z najhorúcejších kandidátov na smrť. Vedel som, že by to nemohlo klapať, ale... nedokážem mu už povedať nie. Tým perám, ktoré som včera nechcel pustiť, ktoré som chcel chutnať každú chvíľu, ktoré som chcel donekonečna prechádzať jazykom.
Jemne som si ukradol jeden z jeho bozkov a zašiel do kuchyne mu pripraviť raňajky. Priniesol som mu ich priamo do postele a on stále spal. Úplne na mňa kašľal. Nahol som sa k nemu a ukradol mu ďalší z tých jeho sladkých nevinných a zároveň vášnivých bozkov a ďalší a ďalší až sa zobudil a začal mi ich opätovať. Potom som sa odtiahol, načo z neho vyšlo nespokojné zamrmlanie.
„Prečo?“ potom však zbadal raňajky, usmial sa na mňa a pustil sa do jedenia. Bolo to tak strašne rozkošné... ako malé bábo.
„Pretože sa musím postarať o moje malé veľké bábo,“ odvetil som mu s úsmevom. Nevyzeral byť spokojný s tým, ako som ho nazval, ale nechal to tak.
„Dnes pôjdeme do múzea umení a potom pôjdeme do...“
„To vymyslím ja, okej? Pôjdeme do parku, je tam nádherne a budeme kŕmiť kačky a ryby. A budeme sa tam smiať na korčuliaroch, ktorí sa učia korčuľovať,“ skočil som mu do reči.
„Okej, okej, to je fajn plán... ale najprv si ešte pospím...“
„Žiadne také!“ vrhol som sa naň a začal ho štekliť. Úplne som ho už zobudil, takže potom sa bez žiadnych veľkých rečí obliekol a šli sme spolu do múzea.
Bolo tam plno úplne zbytočných minerálov, ktoré sa akurát tak vedeli lesknúť a nič iné a obrovské napodobeniny prehistorických dinosaurov, ktorých sa Sam na moje počudovanie trochu bál a tak som si ho za to doberal. Potom sme sa pozerali na obrovské prastaré, staré a nie až tak staré sushi... ryby až som z toho vyhladol a pozval som ho na také malé posedeníčko. On si objednal iba kávu, čím ma dosť prekvapil a ja som si objednal jahodový džús a dinosaurie menu. A keď som to tak jedol, ako taký úbohý nekŕmený malý chlapec sa ma spýtal takú divnú otázku.
„Miluješ ma, Yan, alebo je to všetko len pretvárka?“ Fakt mi vtedy skoro zabehlo. Prehltol som, napil som sa a na chvíľu som sa zamyslel.
„Volám sa Sumomo.“ Zatváril sa dosť divne, ale nechal ma aby som mu to vysvetlil. „Tvoj brat, Yuri, mi zabil rodičov a chcel si ma adoptovať. Lenže tým, že mi zabil rodičov a ja som bol ešte len malý fagan mi ukradol všetku radosť zo života. Keď sa chlapci v mojom veku snažili zbaliť nejakú fešandu, ja som sa snažil prežiť a vykonávať vôľu tvojho brata. Tvoj brat ma prinútil byť Yanom.
Ale keď som mal ešte rodičov, moju veľkú rodinu a bol som šťastný, bol som Sumomo. Chlapec s veľkým srdcom,“ vysvetlil som mu potichu. Podsvetie má uši všade. „Preto aj teraz sedí s tebou Sumomo, chlapec s veľkým srdcom.“
„Ale... stále si mi neodpovedal na otázku. Robíš to kvôli mne, alebo len z ľútosti?“
„Ja ťa neľúbim preto kto si, čo si, či ako sa správaš, ale preto, lebo som opäť to, čo cíti radosť zo života, lásku. Oslobodil si ma, a i keď je to len na týždeň a pol, som rád, že som s tebou... že je Sumomo s tebou,“ usmial som sa naň. Daroval mi jeden prekrásny úsmev a ešte krajší bozk.
Dojedol som a dopopozerali sme celé múzeum. Potom som ho chytil za ruku a dotiahol do parku. Tam sme vyčkali, kým jeden otec s deckom uvoľnili lavičku pri jazere a sadli sme si tam. Spolu sme hádzali otrusinky s hotdogu do jazera a sledovali ako sa kačky bijú s rybami o kúsok tejto nezdravej pochúťky.
A potom sa stalo niečo, čo otriaslo celým mojím svetom a vrátilo späť Yana. Vyskočil som z lavičky a s magnumkou v rukách som sa postavil medzi Sama a týpkov, ktorí po nás začali strieľať. Cítil som, ako sa do mňa zaryli dve z troch guliek, ale nevydal som ani hlásku a ďalej bránil Sama vlastným telom. Všetkých troch som postrieľal, len tak padali ako hnilé hrušky...
Až som padol aj ja, najprv na jedno koleno, potom na štyri. Cítil som, ako ma niečo mocné zdvíha zo zeme. Sam si ma položil na lavičku a niečo mi o dušu kecal, ale nerozumel som mu ani slovo. Pozrel som sa dole na seba. Strašne to krvácalo, dotkol som sa jedného miesta, z ktorého vytekala krv a potom som si tú ruku prezrel. Toto je koniec Yana.
„Urobili ti zo mňa sitko,“ snažil som sa byť vtipný. Rozostieral sa mi zrak, ale videl som, ako Sam zúrivo telefonuje. „Sam,“ počul som svoj hlas dosť nejasne, „prosím, pobozkaj ma a vyobjímaj. Prosím, chcem zomrieť ako Sumomo... nie ako Yan...“
Magnumka mi vypadla z rúk. Prestával som vidieť. Ucítil som teplo na perách.
I don´t love you because of you... I love you because who i am, when i am with you. (voľný preklad – Nemilujem ťa preto kým si, ale preto kým som, keď som s tebou...)
Komentáře
Přehled komentářů
hezký fakt dojemný, něčemu jsem sice neromzomněla přece jen jsem ostravačka, ale inak sůůůper!!!(ani pokráčko by nevadilo celkem si to dovedu aji představit, ale nejsem spis. tak to neřeším)!!
^.^ do toho kijiro-nee-san
(mekachimeka, 4. 1. 2009 14:02)
Som rada, že mám tu česť ti dať prvý komentár (veď som to aj prvá čítala). To sa nezaprie, že sme rodina - tiež tam máš pár chybičiek, ale viem, že si veľa času nemala keď si to písala ^.^
Takže si vlastne nemala veľa času a tie chyby...Narozdiel odo mňa ich tam je len pár a dej je tam zaujímavý a originálny. Ako vždy boduješ a ja sa môžem iba učiť :). Som hrdá, že mám takú
nee-san. Sugoi poviedka.
doják
(Yukii, 4. 1. 2009 16:59)