Když pláče anděl...
Keď plače anjel...
V dávnych časoch, keď na svet nevkročila ani ľudská noha žil Boh. Keďže sa nudil stvoril prvú bytosť, ktorá by bola schopná hovoriť, vnímať, myslieť podobne ako on. Jeho výtvor však bol až príliš dokonalý a podobný jemu samému. Bol to anjel. Preto mu zaprášil krídla a zhodil z nebies na zem. Neskôr stvoril tvora menej podobnému Bohovi. Volal sa človek. Človek nedokázal natoľko sa vysporiadať s nebezpečenstvom na zemi. Anjeli, ktorí tam už žili sa o nich začali starať. Anjeli a ľudia si boli výzorom tak podobní, že dodnes nik nevie, že medzi nami žijú aj oni...Aj anjeli. Boh zistil, že mu anjeli pomohli s ľuďmi, preto im dovolil vrátiť sa. Avšak niektorí svoje krídla stratili a nechali vo svojom vnútri. Nikdy sa nevrátili späť do nebies. Ostali tu na zemi, žijú ako ľudia. A predsa v sebe skrývajú anjelské krídla.
Už niekoľko dní len pršalo. Ťažké mračná zakryli posledné lúče slnka. V tejto modernej dobe sa ľudia dokázali uchrániť pred prírodnými javmi. Cez tieto dni trávili v teplom dome. Lenže dnes sa doma nemohol nik povaľovať. Každí na zemi vedel, že je piatok, posledný a predsa pracovný deň. Chladný vietor sa húpal pomedzi konáre starých stromov. Zobral zo sebou i posledné gaštanové lístie. Nielen lístie sa nieslo v jeho vlnách, na trávu dopadali kvapôčky z nebies. Budova, ktorú nikto nemal rád stála mocne na obrovskom zaplavenom školskom dvore. Ani v nej nebolo veselšie. Teda. Cez okná prechádzali svetlá, ale len jedno navštívila mladá tvár. Tvár dievčatka. Svetlá hriva dlhá až po panvu, oči smutné zamyslené s nádychom svetlo modrastej. Na tvári sa jej ligotali drobunké, ale nepriehľadné slzy. Možno slzy smútku alebo hnevu. Nie. Dievča plakalo iba kvôli oblohe. Od malička ukrývala v sebe empatiu. Chcela zastaviť ten dážď. Nedalo sa. Nemala žiadnu moc. Bola len bezmocným smrteľníkom. A i tak ju ľudia vnímali ako celkom inú. Akoby medzi nich nepatrila. Cítila, že je bezmocnejšia, než srnka v lese mimo svojho stáda. Schúlila sa do klbka na svojej stoličke, naďalej pozorovala šero v okne. Nevyrušilo ju zvonenie školského zvonca. Nezaujímalo ju, že ostatní po nej zazerajú.
„Eru?“ Potriasla ňou hrejivá ruka. Nevnímala chvíľu. „Hej, Eru.“ Návrat do reality jej oči preniesol na milo sa usmievajúcu kamarátku. Nesmelo a predovšetkým falošne jej vrátila úsmev. Dievča si k nej prisadlo. „Pôjdeš ku mne na obed?“ Eru na otázku kývla plecami. Viac by nedokázala a obťažovať jedinú blízku. Kamarátka poznala Eru natoľko, aby sa nesnažila ju prehovoriť. Ako sa Eru rozhodne už to nepustí späť. Neisto sa uškrnula. Opustila ju.
Búrka dodávala na svojej sile. Mláky vzrástli, narušili ich stavbu nohy, ktoré pokrývali iba poltopánky. Vzduch sa pridával k búrke tiež neutíchol. Na dievča s anjelskou a neprirodzenou tvárou dopadali neľahké pramene vody. Polámaný dáždnik čiernej, smutnej farby sa vzniesol k takej istej oblohe. Dlaň Eru ho nezastavila. Ledva vytiahla ruku od žmoleného lemu špinavého trička. Zmrznutá na kosť prešla ulicou k poslednému rozsvietenému domu. Boty si ošuchla pomaličky o rohožku, kde ich aj zanechala. Bosé nohy jemne dopadli na pošpinený koberček. Bledé ruky sa spustili k ramenám s myšlienkou ohriať ich. Zaklopala na dvere. Telíčko malého dievčatka stále napadalo ukrutný dážď. Dvere sa otvorili. Užívala si svetielko a teplo tiahnúce sa z chodby. Žena s tvárou plnou make-up zamierila svoje prísne oči s tonou nevlastných rias na chudé vyslabnuté telíčko. Pod jej pohľadom sa dievčatko triaslo, čo ani nehralo. Veď na sebe nieslo iba šedé ufúľané, kedysi snehovo biele tričko, ktoré jej siahalo až po kolená. Žena sa nechutne uchechtala, treskla dverami. Jediné, čo Eru počula bol jej namyslený hlas.
„Ani by si neveril, čo tie decká robia, aby ma mohli naštvať, miláčik.“ Dievča smutne privrelo oči, vložilo krehučké nôžky do priveľkých bôt, pokračovalo v ceste. Hľadalo niekoho, kto by jej dal kútik svojho doma, trochu tepla, možno jedla. Zlý osud niesla na svojich rozklepaných ramenách. Jej oči sa ťahali od kúta k ďalšiemu, aby našli niečo, čo by pomohlo v tejto ťažkej situácii. Nôžky zastavili. Dievčatko sa schúlilo k trávičke, z ktorej vytŕčal kartón zápaliek. Pre močený sa v jej tiež tak krehkej ruke skoro rozpadol. Ubezpečila sa, verila, že aspoň jediná zápalka by jej mohla pomôcť. Ako sa len usmiala, keď zistila, že jedna sírka je nepoužitá a suchá. Vložila si ju do dlaní, aby nenasiakla vodou ako ona. Utekala nevládne dolu. Našla tmavý kút ukrytý pod strechou domu. Usadila sa tam. Škrtla hlavičku zápalky o stenu. Na vrcholčeku tancoval plamienok s vierou, že zahreje telíčko Eru. V duchu si hovorila, aby nezhasol ako jej ohnivá viera v nej. Ruky vytvorili steny medzi malým ohníkom. Priveľmi nezohrieval, ale i tá malá sila jej stačila. Ťažké, ospalé viečka, uslzené sa zavreli. Keď plameň zhasol, sa jej duša odobrala do sveta snov. Vlastne u nej nočných mor.
Kvapka spadne do mláčky za ňou ide nasledujúca. Nič nevidí iba počuje, vníma ten zvuk. Neznáme dievčenské ruky ju zozadu chytia, stiahnu k im zohriatemu telu. Slza jej nevedomky spadne z oka na líce.
„Nedovolím ti spadnúť, Eru. Sľubujem, že ťa naučím lietať.“ Príjemný hlas jej zašeptá do uška. Cíti sa príjemne, akoby sedela pri krbe, akoby ochutnala kráľovské hody, akoby na sebe nosila šaty princeznej, akoby už obloha neplakala. Pootvorila ústa.
„Kto si?“ Dokáže hovoriť. Po prvý krát niečo povedala. Vydesene zistila, že je to sen. Vydýchla si, že to nie je nočná mora. Zodvihla pohľad od zeme, ktorú tvorili mláky s dopadajúcimi kvapkami, akoby kobercami. Neuveriteľné oči ju šteklili do jej. Usmiala sa.
„Som tvoja kamarátka.“ Odpovedala hrejúcou odpoveďou. Pustila ruky z Eru, odstúpila.
„Kam ideš?“ Vystrašene sa zodvihlo dievčatko. Až zbadala tie čisté pierka na mohutných, ohromujúcich krídlach. Akoby bola vtákom, ale ľudským. Nikdy nevidela niečo tak nádherné. Postava sa pred ňou rozpadávala na prach. „Neodchádzaj!“ Stiahla k odchádzajúcej ruku.
„Nájdem ťa, sľubujem...“ Vtedy sa rozplynula.
Eru sa zobudila. Vlastne ju prebral chladný vzduch. Íverček, ktorý držala v dlaniach bol iba kúsok rozpáleného drievka. Odhodila ho. Postavila sa, prechádzala skrz dážď nevedno, kam. Len za pocitom, že tam bude teplo. Jesenné skoro zimné dni žila podobne. Niekedy našla dobrú dušu, ktorá ju k sebe do domu pustila. Zväčša to tak nebolo. Cítila, že takto to ďalej nejde. Nechce sa priživovať na niekomu. I keď plakala, vo svojom vnútru verila, že sa nájde niekto, čo jej pomôže. Tušila, že jej osud jej pripravil niečo lepšie. Že ju tu nik nenechá zomrieť. Že ľudia sú anjeli.
Smiech detí sa nesie z neďalekého parku. Jej nohy však nedovoľujú sa, čo len priblížiť k nemu. Deti by určite neradi pozerali na jej zničené, pošpinené šaty a na jej smutný stav. Zodraté poltopánky nesie na nohách sťažka. Za niekoľko rokov, čo žije po žobrote sa nedožila veľkej ochoty ľudí. I tak ich nedokázala nenávidieť. Naopak. Milovala ich. Keby mohla chránila by ich. Čas a doba ich zmenili. Bola až príliš veľkou optimistkou a naivkou, ktorej ostala viera a skvelá kamarátka, ktorá ju pridlho držala nad priepasťou. Ale teraz je to ona sama, čo kráča cez most, ktorý sa očividne pomaly prepadá do temna. Tma sa nahromadila na nebi. Spustil sa lejak. Žiarivé slnko vystriedal smutný mesiac. Chabé, zamrznuté nôžky sa pokúšajú kráčať ďalej. No každí pokus je okamžite nemožný. Jej telíčko je rozochvené, necíti zimu, dotyk, nič. Oči sa jej privierajú, bojuje, aby sa jej nezavreli. I keď je sama v zime, nikde nikoho, kto by ju podržal, stále bojuje, aby mohla žiť. Pre jediný dôvod chce ostať medzi živými. Len pre jeden celkom prirodzený. Pre vieru v lepšie. Iného niet. Spravila krok, ďalší. Usmiala sa. Išlo jej to dovtedy, kým si nepreplietla veľké boty. Stratila rovnováhu, vedela, že, ak spadne už sa nepostaví. Teplé ruky jej obmotali hruď. Nespadla, ale pod únavou prestala bojovať, poddala sa únave.
„Eru nedovolím ti padnúť...“ Posledné slová tej anjelskej postavy, ktorá jej dodávala energiu. Oči sa jej zavreli. Nevedela či je to predstava alebo, či je to skutočnosť. Verila, že je v bezpečí. Cítila sa tak.
„Neviem či si urobila dobre, keď si ju priviedla.“ Neotvárala oči, chcela počuť rozhovor k tomu všetkému si užívala teplotu prostredia, jemný matrac, na ktorom ležala.
„Ona je anjel iba sa jej dolámali krídla.“ Odvetil jej známy hlas. Ten anjelský, dievčenský. „Sľúbila som , že jej pomôžem. Veď sa na ňu pozri! Chúďa, veď ľudia ju zavrhli. Rodinu zrejme nemá. Sme jej jedinou nádejou. Ak to nezvládnem do troch dní, sľubujem, že ju uvrhnem do sveta smrteľných. Daj jej šancu, sestra.“ Statočný hlas, zvýšený premohol sestru. Pokývla hlavou. Odišla dverami. Dievča podišlo k bielej posteli. „Môžeš otvoriť oči už tu nie je.“ Oznámila milo s úsmevom na hrejivej tvári. Dve očarované očičká sa otvorili. Eru sa posadila. Porozhliadla sa navôkol. Priestor, ktorý bol okolo nej pripadal jej ako nemocničná izba s niekoľkými prázdnymi posteľami. „Volám sa Aki, práve v tejto chvíli mi je potešením ťa privítať v jedinom anjelskom meste, v nebesiach. Prepáč, že som ti vstúpila do sna, ale mi na svet nemôžme len tak poletovať.“ Predstavila sa. Dievča sa skrčilo s bolesťami pod vyhrnutý paplón. „Och, zabudla som...Keď som ťa niesla, bola si ako z ľadu. V nebi je vždy veľké teplo. Aura nášho Pána je priveľká. Budeš musieť chvíľu trpieť bolesť. No, ak ti oprášime krídla, nasadíme svätožiaru, ktorá ti sekne, budeš môcť ostať.“ Eru sykla. Prebehla očami tie mohutné krídla. Čisté, veľkolepé perá vytŕčali z prenádherných krídiel. Oslepilo ju svetlo, ktoré posedávalo nad hlavou dievčaťa. Tislo perinu, chvelo sa, tvár stále bledá bez úsmevu, ale vnútri posadený úžasný pocit. Možno umrela, ale prijala by, keby tu mohla žiť. Zvykla by si tu na všetko. Kto by tu nebol šťastný? Dokonca v hĺbke svojej čistej dušičke verila v existenciu týchto neuveriteľných tvorov. Objavila sa v nej nesplniteľná túžba – stať sa jedným z nich. Ani netušila, že ten sen je splnený od jej narodenia. Až teraz sa vrátila do reality, konečne krajšej než fantázia. Teplo vyžarovalo z tela tej, ktorá sa nazývala kamarátkou dievčatka. „Ak ti bude lepšie, zavolaj vo svojej duši moje meno.“ Zašeptala. Aki sa stala nehmatateľnou, rozplynula sa v prach. Dievčatko sa usmialo, prekonávalo neveľkú bolesť. Táto bolesť nebola tak priveľká ako tá, ktorú preciťovala na ulici medzi ľuďmi. Pocit radosti zaplavoval dušu čistú, anjelskú. Jej oči sa opäť zavreli, spokojné. Dostala sa do sveta snov, kam nesiahala žiadna nočná mora.
Na tvár ju pošteklili lúče slnka oznamujúce nový, prekrásny deň. Odlepila lesknúce očká od viečok a nazrela do tváre, ktorá sa nad ňou skláňala a uisťovala sa, že už nespí. Dievča s ružovými krátkymi vláskami sa na ňu zlato usmialo.
„Doblé lánko Elu-chaa! Ja som San-chaa! Všela mi Aki-chaa o tebe niešo hovolila. Som lada, še si hole. Budem ťa musieť naušiť dlšať svätožialu na tvojej hlaviške.“ Detsky sa usmiala a prisadla si k nej smelo na posteľ. Eru na ňu ticho hľadela s pootvorenou pusou. Jej sa to nesnívalo. „Najplv ti pološím na hlavišku moju svätožialu a potom, ak sa ti to podalí tak ti pôjdeme kúpiť vlastnú. A nakonies si dáme skvelý laendálsky nápoj.“ Perinu odhrnula. „Budeš sa musieť posadiť.“ Prikývla a opatrne sa oprela o operadlo, vytiahla sa vyššie. Skoro žiadna bolesť ju neťažila. San žiarili na milej, neprirodzene detskej tváričke čokoládové obrovské, zaujímavé očká. Drobné ručičky sa vytiahli k jej hlavičke, Eru to sledovala, ale opäť musela privrieť oči. To žiarivé svetlo nad hlavou San ju oslepovalo snáď viac, než dávno nevídané slnko. Detské dievčatko presunulo opatrne svoju svätožiaru do úrovni jej hrudi, tam ju podržala iba jednou rukou, druhou vytiahla spod postele niečo ako kovový základ dáždnika. Malo to kruh, z ktorého vytŕčala tyč, ktorú zakončovala malá rúčka. San ten kovový klobúk nasadila na hlavu dievčatka. Svätožiaru vložila do rúčky tej šikovnej vecičky a anjelsky sa usmiala, keď to tam pasovalo. „O päť minút sistíme ši si, si zvykla na svätožialu alebo ťa budem musieť podlobnejšie ušiť.“ Dievčatko triaslo hlavičkou a pozeralo na kovový klobúk. To príjemné svetlo s teplom jej dodávali prekrásny pocit. Pomaly ubehol ten čas. Každá sekunda sa jej zdala osudná. Spomenula si, keď takto nežila, keď stála na rozstrasených nohách skoro sama, keď hľadala jedlo, pitie, teplo. Nikdy nestratila vieru. Takto to dopadlo, skutočne je šťastná. Po prvý raz sa cíti neprekonateľne. Slzy šťastia sa jej tisli ako spomienky smutné v jej krátkom neveselom živote. Čo jej zmenila tá osoba? Ten anjel? Veľa. Bude bojovať všetkým možným, aby tu mohla byť, aby aj ona sa mohla nazvať anjelom. Stvoreným, ktoré videla iba ako predstavu alebo nočnú moru. „Táák okamšik plavdy!“ Zhukla veselo hompáľajúc svoje nôžky San. Dievčatko sa zhlboka nadýchlo. Drobné rúčky sa položili na mechanizmus klobúčika. Prstíky otočili ručičku a odtiahli kovový klobúk. Svätožiara držala, ale iba na moment. Horúca žiara spadla do jemných vláskov prekvapeného dievčatka. „Jejda...Nepodalilo sa...Si plvá, ktolej sa to nepodalilo. Mno niš to, nestlácaj hlavu o chvíľu sa to naušíš.“ Podporne sa usmiala. Vyskočila z postele. „Za chvíľu som tu.“ Radostne nadskočila, podišla k dverám a zavrela ich za sebou. Netrvalo dlho a už opäť stála pri posteli s ďalšími mechanizmami a s Aki. Nie len Aki prišla na pomoc, ale aj dve ďalšie dievčatká s krídlami rozpätými na strany.
„Ahoj Eru. Ako sa cítiš?“ Aki si prisadla z druhého konca postele. Skúmala slabé telíčko dievčatka. Už sa nechvelo, vyzeralo to na dobrej ceste. Eru pokývla hlavou.
„Ahojik ja som Tar, tamtá melancholička je Dem. Sme kamarátky Aki a San. Teší ma Eru.“ Podala k nej ruku čiernovláska s bielymi prameňmi dlhých vlasov primerane dĺžkovo takých ako má ona. Zelené oči vyžarovali na jej bledej a radostnej tvári ako dve čerstvé zelené jablká. Dievčatko schúlené pri dverách sa neisto pohlo smerom k nim. Piskľavým hláskom si povzdychlo a neustále sa posúvalo každou chvíľou bližšie, aby uvidelo Eru. Mierne sa triaslo, pretože bola plachá a nová známosť jej vždy robila nadmerné problémy. Dievčatko prijalo s polo úškrnom ruku, vďačne privrelo oči. Pohľad jej spadol na neodvážnu bytosť, dievča s očami, ktoré ešte nikdy nevidela ju zaujalo. Opálové oči jedno fialové a druhé sivé. Vlasy kratšie, ale dlhšie než mala San tiež tak zaujímavé strieborným odleskom. Dievčatko zastalo, keď ucítilo cudzí pohľad na nej. Pomaličky zodvihla pohľad od bielej dlážky a sústredila ho na tie druhé lesklé očičká. Nádych červenej sa jej nahrnul do líc. Eru sa usmiala, zamávala na ňu rukou. Dem s dávkou odvahy prestúpila konečne k nim.
„Takže budeme potrebovať rozpálenú svätožiaru, vedro so studenou, čerstvou vodou, kováčske náradie, rozpálený kovový klobúk, čistú handričku.“ Oznámila Aki ostatným postávajúcim anjelom, ktorí sa pripravovali získať tieto nadiktované veci. Hneď ako dočítala si každá z nich zobrala jednu vec, okrem Tar, ktorá si rozmyslela, že zaistí aj druhú. Zoradili sa z vecami pred posteľou s Eru, všetky veci začali rozkladať, spájať, robiť, čo bolo potrebné.
„Toto bude ťažké...Eru musíš vydržať to teplo.“ Tar zodvihla s mokrou handričkou horúci kovový klobúk, ktorý pokladala opatrne na jej hlavičku.
„Opatrne.“ Dodala Dem nervózne s obhrýzaním nechtov, ktoré boli už tak minimálne.
„Čo, ak sa to nepodalí?“ Ešte viac nervózne prehlásila od vedľa San. Pochytila ten zlozvyk od jej plachej kamarátky, tiež si okusovala nechty. Aki s vierou sedela vedľa pripravená na všetko, čo by sa mohlo prihodiť. Zlý pohyb a rozpálený kov by mohol Eru spraviť popáleniny. Dievčatku s náradím v rukách spadla spod štice malá kvapka potu. Posadila ten klobúk na rozochvenú hlavičku. Pasovalo to. Všetky s úľovou vydýchli a niektoré si pustili dlane bez nechtov. Eru cítila pálčivú bolesť v jej hlave. Akoby jej mala ísť každou sekundou vybuchnúť.
„Eru!“ Ukázala s hrôzou Dem, keď zbadala dym prichádzajúci z kovových častí klobúku. Aki okamžite schmatla rozpálený, nesurový kov a odhodila ho z hlavy dievčatka na zem ku dverám. Sykla zároveň s Eru. Dievčatá zmätene hľadeli na dve zranené pred nimi. Eru tiekol z čela prameň čerstvej krvi. Aki z popálených rúk malé potôčiky nahromadenej červenej kvapaliny. Aki sa postavila so zraneným ukazujúcim pred sebou. Stúpla si ku dverám.
„Pôjdem pohľadať v múdrej knižnici niečo, čo by nám mohlo pomôcť. Takto by sme mohli Eru, aby uškodiť.“ Zavreli sa za ňou dvere.
Cesta anjelským mestom bola ako cesta cez ľudské veľkomesto pod paľbou. Všade poletovali bytosti s podobou ľudskou, odlišnými krídlami a oslepujúco žiarivou svätožiarou. Premýšľala nad tým, čo spravila, neváhala. Vtedy nie. Ale, čo ak Eru nebude schopná udržať svätožiaru? Čo ak jej znovu nevyrastú krídla? Čo ak Aki poruší sľub a Eru spadne do sveta ľudí, navždy? Vtedy by sa už nemohla nazvať anjelom. Do výbuchu myšlienok sa zaplietla, až tak, že si nevšimla náraz do druhej osoby nesúcej obrovskú kopu kníh. Knihy sa rozleteli po chodníku. Oba anjeli pristáli na chodník s utrpením menšou bolesťou.
„Prepáčte, nedávala som pozor.“ S ľútosťou zvolala Aki, ktorá sa hrnula pomôcť chlapcovi s rozhádzanými knihami. Chlapec si upravil okuliare, ktoré mu neposedne padali nižšie k špičke nosa.
„To nič ani ja som nedával príliš veľký pozor. Och, si to ty Akiru?“ Spýtal sa prekvapený tým, že vidí anjela z minulosti. Dokonca istotne vyslovil celé anjelské meno, ktoré sa má vyslovovať iba v niektorých prípadoch. Aki zdvihla hlavu od kníh a tiež premenila tvár do prekvapenej grimasy.
„Monlu, čo tu ty robíš? Stal sa z teba nebeský knihovník?“ Veselo zaštebotala. Do rúk sa jej dostala ťažká kniha. Nazrela na jej nepoškodený obal. Starobylí nadpis ju uchvátil. Mon prikývol.
„Vlastne som sa stal strážcom nebeskej knižnice. Prijali ma aj do oddelenia cudzích anjelov samotného nebeského rádu. Stal som sa vysoko postaveným anjelom.“ Počestne sa postavil s knihami položenými v jeho náručí. Aki sa zasmiala. Ešte nikdy nevidela svojho kamaráta tak šťastného. Ľudia mu robili zle. Teraz sa mu život obrátil, anjeli k nemu prechovávajú obrovský rešpekt.
„To sa ti musím ukloniť.“ Hlboko sa poklonila s úsmevom na oslnivej tvári. Pramienky vlasov jej odvial vietor. „Hovoril si, že si na oddelení cudzích anjelov? Mohol by si mi mimo práce pomôcť?“ Naliehavo sa spytovala, možno jej kamarát môže pomôcť, ale urobí to mimo práce? Uškrnul sa.
„Samozrejme, že ti pomôžem. V škole som vyštudoval celú knihu o nosení svätožiar a odkrytia krídiel, odprašovaní krídiel a podobne.“ Vydali sa na spätnú cestu do nemocnice.
Eru sedela , nevedela, čo by mala ešte urobiť, aby jej svätožiara nepadla alebo neublížila. Keďže jej nové kamarátky odišli pohľadať niečo, ona sa pokúšala o držanie svätožiary. Neúspešne. Zrýchlene dýchala, pretože nosenie niečoho takého ťažkého ako bola svätožiara ju unavila. Krv jej tiekla po tvári z čela z niekoľkých prameňoch s padajúcimi vlasmi. Kovový horúci klobúk mala stále na hlave, v rúčke mechanizmu položenú rozhorúčenú svätožiaru. Nadávala si v duchu za to, že nie je dostatočne silná, že nie je skutočný anjel, že svoj sen si nikdy nesplní, že zahynie ako úbohá smrteľníčka odlišná i anjelom, ba aj človekom. Nikam nepatrí. Svätožiara získavala neuveriteľnú žiaru, navôkol rozsvietila celý priestor. Ohromujúce teplo zo svetla sa zabodávalo skrz kov do čela dievčatka. S krikom sa skrčila do klbka. Do oči sa jej nahrnuli maličké slzy, ktoré viac nemohla udržať. Dvere do izby sa rozleteli, nič nepočula, ucítila avšak telo niekoho na svojom. Horúčava so svetlom pominula svoju silu.
„Eru, čo si to spravila?! Chceš sa snáď zabiť?!“ Nielen jej slzy, ale kvapky z tváre druhého anjela sa spúšťali do jeho tváre. Nevnímala slová, nepočula ich, len cítila to teplo, nie horúčavu, ktorá by ju rozpálila, ale prijemný pocit, ktorý dokázala vyvolať iba jedna osoba. Aki ju zťažka objímala. Chlapec smutne pozeral na tie dve. Netušil, prečo je to dievča tak odhodlané, prečo umiera iba kvôli niečomu takému. Nerozumel tomu. Prišpendlil pohľad na žiarivé teleso, ktoré držal studenou, mokrou handričkou.
„To je číslo osem, ale nechápem ako mohla tak prudko svietiť. Takú silu nedokáže vyvolať ani dvadsiatka.“ Meral pohľad každú časť či nie je teleso poškodené. Nič nenašiel. Začal mať pochybnosti či to dievča nevyvolala takú silnú reakciu. „Myslím, že Eru vyvolala nejako moc, ktorá sa v nej nahromadila silným pocitom. Tak silným, že tá svätožiara mohla explodovať.“ Vyjadril ako z knižky. Žasol nad tou myšlienkou. To dievča, Eru je strašne silná, keď vytvorila tak mocnú myšlienku, pocit, ktorý následne svätožiara absorvovala a skoro vybuchla. Avšak je tak prisilná, že svätožiara jej nesedí. „Kde si našla Eru?“ Opýtal sa zaujato, prebodával stále pohľadom ten pevný kruh. Aki sa pristala tisnúť k dievčinke.
„Žila na zemi bez rodiny, sama so svojou vierou v lepšie chodila ulicami, aby našla to, po čom túžila najviac. Chcela len, aby jej niekto pomohol, dal napiť, najesť, kúsok svojho domu. Chcela som jej pomôcť a takto dopadne...“ Ukázala na pokrvavené telíčko dievčatka sediace na mäkký matrac s nemými, prázdnymi očami hľadiacimi do prázdna. Skoro žiadna známka života sa u nej neprejavila. Nepočula žiaden hlas, videla iba rysy priestoru bieleho takmer šedého. Steny vnímala ako žiarivé bariéry. Cítila strácajúce teplo, cit krajší než posledný raj. Slzička maličká jej spadla z viečka, pristála na vankúš za ňou nasledovala jej sestrička, ďalšia a ďalšia.
„Myslím, že Eru nie je anjel...Ale démon...“ Oznámil s ľútosťou chlapec. Privieral smútkom oči. Ešte sa mu nestalo, aby musel svojej blízkej niečo tak strašné povedať. Všetky informácie pospájala, vyšlo mu iba toto. Svätožiara jej nesedela, ubližovala jej, naplnila sa jej hrozným pocitom a keby chvíľu tak ostala vybuchla by. Známky po krídlach žiadne. Nenašla cestu do neba. Ľudia ju nebrali ako človeka. Anjelom sa nazvať nemohla a o ničom takom ani nevedela. Nenávidela chlad a zimu, priťahovalo ju teplo. Aki sa rozšírili oči, odstúpila od nemého dievčatka. Po tvári jej skĺzali narastajúce slzy. Hlučne dopadali na dlážku, kde sa rozdelili na malinké častice.
„Nie. Ty klameš...Eru je anjel. Viac krát sa stalo, že spadla niekomu svätožiara. Veď sa na ňu pozri je...“ Sekla sa.
„Je čisto neznáma pre nás. Ako sa celým menom potom volá? Ak sa volá iba Eru je to človek alebo démon. Vieš, že človek by sa sem nedostal a nemá takú moc. K tomu má až takú moc, že jej ani neprekáža bariéra nášho Pána. Ako to chceš vysvetliť pred nebeským súdom? Vieš, že to musím nahlásiť a Eru odsúdia do podsvetia alebo do pekla, že? Je mi to ľúto Aki...“ Pocity sa v ňom miešali veľmi rýchlo. Niekedy mu znel hlas chladne, inokedy smutne a s ľútosťou, raz bláznivo, posmešne. Aki na neho hľadela ako na blázna. Neverila mu. I keď sa to zdalo ako pravda. Nedovolila by to. Nedopustila by to. Dala jej sľub a nielen to...Akoby sa mohol anjel zamilovať do diabla? Na to nebolo vysvetlenie. Bolo to absurdné. Obranne sa postavila pred ňu. Mon so smutnou tvárou prikývol. „Ak mi nedovolíš ju odovzdať do rúk nebeskému súdu, môžu ťa vykázať z nebies a zaprášiť ti krídla. Nechcem, aby sa ti niečo podobné stalo.“ Už len ľútosť spoznala v tom hlase. I tak stála odhodlane nepustiť ho k nej. Cez plece sa na ňu pozrela. Jej tvár bola kamenná, oči bez duše hladiace do prázdna, krvavé líca, čelo, telo trasúce sa nevedno z čoho. Ďalšie slzy jej skĺzali z tváre. Nahnevané oči sledovali so slzami jeho. Mon sklonil hlavu, padal pod jej pohľadom. Cítil sa smutný, odsúdil jej kamarátku, akoby nebola tiež bytosťou. Kruto jej oznamoval, že sa stane ako musí. A sám nevedel či je to pravda. No, nikdy sa nestretol s ničím podobným. Bál sa, že urobil chybu ako Boh s nimi, keď ich všetkých zhodil z nebies a zaprášil im krídla. Uvoľnil jej cestu preč. Odstúpil k stene.
„Nedovolím, aby ju niekto vykázal k nim. Eru nie je diabol. Je čistejším anjelom než my všetci. Ja to viem.“ Úbohé telíčko zobrala opatrne do náručia. Pomaly podišla ku dverám. Usmiala sa na ňu so slzami na kraji tváre. Dievčatko s prázdnymi očami videlo rysy anjela, jeho dotyk bola nádherný, ale úsmev ešte čarovnejší. Zodvihla ruku a prstom ľahučko odlepila kvapky na perfektnej tvári. Usmiala sa. Zavrela unavene oči. Aki dvere otvorila. Pohladila by jej bledú tvár, ale nemohla. Nepustila by ju. Pred ňou zastavili San s Dem a Tar. Dívali sa na ňu s pootvorenými ústami. Až potom zbadali pokrvavené, otrhané šatky na zúboženom trasúcom a hlavne neprirodzenom tele dievčatka.
„Bože môj! Čo sa stalo?!“ Vyprskla Tar s dušou plnou nepokoja a s panikou na tvári. Ostatné tiež tak vyzerajúco pokývli. Nevydali ani slova. Nemohli, keď videli tie dve.
„Poďte so mnou.“ Potichu rozkázala. Nasledovali ju so srdcom, ktoré bilo najväčším strachom. Dostali sa nepozorovane do tmavej, jedinej neosvetlenej chodby. Tam žiarili iba ich svetlá nad hlavami. Aki im vysvetlila podrobne, čo jej kamarát povedal kruto.
„Eru je démon?! To nemôže byť pravda!“ Postavila sa nazlostene Tar.
„Chúďa Eru, musí byť na tom strašne zle. Možno vníma, ale tá sila lúča zo svätožiary ju zrejme oslepila a pripravila o sluch. Dokáže už iba cítiť a málo vnímať.“ Nedokázala sa na ňu ani Dem dívať. Nemohla vidieť jej bledé telo smutné bez života.
„Akoby si uš nepletlpela dosť...“ Nariekala so slzami aj maličká, ktorú ešte kamarátky nevideli doteraz tak smutnú.
„Zavediem ju k Pánovi.“ Oznámila odhodlane Aki. Stále držala studenšie, vyslabnuté telo. Dievčatá na ňu zazerali, akoby bola najväčším bláznom na svete. „Je mi jedno, že ma budú anjeli zastavovať. Zabijem ich ak to bude nutné! Nedovolím, aby ju zobrali. S týmto stavom ju môže zachrániť len a len On!“ Vysvetlila a už by aj odišla s odvážnou tvárou, keby ju nezastavila prehovárajúca Dem.
„Alebo ešte druhý On...“ Dodala so smutnou tvárou. Aki položila na zem telo Eru ešte bledšie než predtým a chytila jednou rukou lem trička pri krku Dem s čím ju nadvihla nad zemou.
„Druhý On ju nezachráni pretože nie je démonom! Ak sa budete pokúšať zastaviť ma tak budem nútená aj vás zabiť. Je na vás či sa pridáte ku mne alebo tu ostanete.“ Pustila Dem na zem. Dievčatá sa postavili.
„Vtom plípade ideme s tebou sestla Aki-chaa!“ Zvolala za všetkých maličká San. Všetky podišli k nej.
„Aké dojímavé...“ Ozvenou prešiel mužský hlas, ktorý bol známy tým štyrom viac než ostatným.
„Vypadni Perox!“ Zafunela Tar. Oči sa jej zaleskli do tmavšej farby. Anjeli sa začali okolo seba obzerať z kadiaľ sa mohol hlas chalana ozývať. Aki zistila, že Eru zmizla z jej náručia.
„Myslím, že Eru je natoľko silný démon, že zaujala aj Jeho.“ Obrátili sa za im nechutným hlasom. Stál tam chalan odetý v čiernych a tesných šatách s uhlovými čiernymi vlasmi zachytenými červenou stuhou. Vyžarovali z neho červené až ohnivé oči, ktorými prezeral telo studené v jeho náručí.
„Ona nie je démon! Okamžite ju pusť inak ťa rozsekám!“ Naštvane chŕlila jej najbližšia kamarátka. Stále verila.
„Ou...Aki ja si pamätám, že kedysi aj teba sme chceli prijať do pekla, ale akosi, si nám utiekla. Neber tú skvelú príležitosť aj jej. I tak je mocnejšia než váš Pán...Sayonara ladies potrebujem tento šperk odovzdať Nemu.“ Rozplynul sa. Ostal po ňom iba dym, ktorý sa dostal anjelom do pľúc a s chrchľaním ho zo seba dostali.
„To snáď nie!“ Zakričala smutne Tar, ku ktorej sa pridávali aj ostatné.
„Nenávidím ho!“ Pridala sa aj San.
„Teraz už nemám na výber. Pôjdem za Ním a požiadam Ho o pomoc. Je mi jedno, čo ma to bude stáť a že poruším nebeské pravidlá. Eru je anjel a nepatrí do pekla!“ Prehlásila Aki, s behom sa vydala von z nemocnice a potom k svätej bráne, kde by sa jej cesta k Nemu mala začať.
„Počuli ste? Vraj Eru je mocnejšia než On!“ Zapišťala Dem po ceste. Tar prikývla.
„Viem, že Perox klame, ale tentoraz netuším či to nebola pravda...“
Rozochvené viečka jej pomaličky dovolili otvoriť nemé očká. Bolesť ju vôbec neťažila, čo ju priveľmi prekvapovalo. Na čo, ale otvorila oči, keď vidí iba tmu a možno pár čiar? Zbadala osobu, ktorú nepoznala. Videla v nej červeno tmavú žiaru, ktorá ju nijak nerozveselila.
„Som poctený tvojim pohľadom mocná Eru.“ Prehovoril chlapčenský prívetivý hlas. Ten hlas v nej rozkolísal myšlienky, ktoré jej dušu zaplavili smútkom. Niesol ju v náruči kamenistou a spopolnenou cestou ríšou ohňa, domovom démonov. Nachádzali lávové jazerá, plamenné gejzíry s nimi ostatných démonov zvedavých na bledé dievča v náruči známeho poddaného Jemu – vládcovi pekelnej ríše zla. „Vítam ťa v pekle, v tvojom novom domove. Predstavím ťa niekomu, kto by sa mohol meriť Jeho silou tou tvojou.“ Eru cítila, že prichádza neurčitá energia z tohto miesta do jej bezbranného, vyslabnutého telíčka. Žiadnu bariéru nepociťovala, čo ju náramne prekvapovalo. Perox ju položil na spopolnenú pekelnú zem. Pridržal jej plecia, aby nespadla. Démoni, ktorí sa zhromaždili sem, do paláca ich Pána sa poklonili, skoro bozkávali Jeho zem. Skrz otvor k mohutnému trónu prešla postava, ktorú Eru vnímala len ako neurčité temné svetlo, z ktorého na ňu pôsobila zlá energia. Bola to žena, neveľká, ale neuveriteľne nádherná. I Perox sa polo sklonil svojmu Pánovi. Čierne vlasy dlhé ako Eru jej žiarili ako noc. Oči chladné ako búrka mala tmavomodré až k zdaniu čierne. Šľachetne sa posadila do ohromného trónu, prehodila nohu cez nohu. Démoni sa postavili.
„Vítam ťa dieťa moje, Eru. Som rád Perox, že si nám priviedol vzácny dar, ktorého na svete niet. Preto ťa odmením.“ Pokývla na skupinku démonov, ktorý držali preťaženú truhlu, ktorá bola vytvorená snáď popolom z pekla zmenením zaklínadlom na pevnú látku. Doviedli ju k Peroxovi. Každí zo skupinky si oblizli spodnú peru, keď prechádzali okolo nemej. Niektorí sa o ňu otreli svojim rozhorúčeným telom. Eru vzdychla so strachom. Vládca mávol rukou. Démoni sa rozplynuli v dym. „Nikto nemá právo sa jej dotknúť! Okrem mňa a zatiaľ môjho syna Peroxa sa k nej nik nepriblíži.“ Démon prikývli, úcty hodnej sa poklonili a opustili palác ich Pána. Brána do mohutného priestoru sa zavrela.
„Som Vám vďačný môj Pane, ale taký dar od Vás nesmiem prijať.“ Prehovoril s očami na truhle. Vládca prikývol.
„Ber. Ak by si nezobral, odmietol by si dar a zosmiešnil ma.“ Perox postavil dievčatko bližšie. Žena sa oblizla veľkým jazykom ako nejaký jašter.
„Ďakujem, Mocný Pane. Darujem Vám Váš dar a opustím Vaše komnaty, aby Ste mohol súkromne diskutovať s Vaším darom.“ Perox posadil dievčatko na červený koberec. Usadil si do rúk truhlicu s ťažkým obsahom a so spokojnou tvárou odišiel z miestnosti.
„Eru...Ani netušíš ako veľmi som túžil, aby som ťa mal tu dieťa moje. Ako pomaly plynuli dni, týždne, mesiace, roky než som ťa mohol mať. Dnes ťa tu mám a nepustím tvoje telo z môjho domova, dokým ma smrť od teba nerozdelí, čo je nemožné. Som nesmrteľný a samotná Smrť sa ma bojí.“ Vstal od svojho trónu a pomalým tempom sa približoval k nej. Šaty ohnivej farby sa niesli na dokonalom tele. Výstrihy na šatách dodávali perfektné pasovanie k Nemu. Ani šaty, ktoré nosil neboli také prekrásne ako On. Dostal sa k nej. Eru hľadela nemo pred seba, telo ju poslúchalo, ale nevedela rozoznať črty. Nemohla vydať hlas a ani nepočula, čo jej Tá bytosť hovorí. Jej očami priehľadné telo, z ktorého nepriehľadná bola iba červená žiara ju opatrne schmatlo a pritislo tuho do objatia. Najmocnejší démon mal v pláne spraviť, ale oveľa viac. Hlava Mu pristála na odhalenom bledom krku pýtajúcom sa po dotyku. Usadil na ňom vášnivé bozky. Eru so sebou zmetala, ale sila vládcu bola oveľa väčšia než tá jej. Miloval jej telo, lizol, bozkával ju zatiaľ len na odhalenom. Vadilo Mu to tričko, ale chcel postupovať pomaly, aby nasýtil svoj hlad a túžbu po nej celkom pomaly.
„Pusti jej telo vládca pekla!“ Nebeský mužský hlas prenikol do temného prostredia. Svetlo z onej postavy ožiarilo celú sieň.
„Eru!“ „Elu-chaa!“ Zakričali na ňu známe osoby. Žena k sebe pritiahla ešte väčšmi osobu jej túžby a divoko sa usmiala.
„Vládca nebies, čo tu robíš a prečo si priviedol svojich operencov?“ Zaujato položil otázku nesúcu sa k Jeho a k im ušiam. Muž, z ktorého vyžarovalo najväčšie svetlo mal na sebe biele žiarivé a slávnostné šaty s belasým plášťom, vlasy mal bielej vlasy, dlhé po plecia s prameňmi zlatej farby, oči mal hlboké sivé s leskom svetlo modrastej.
„Moji anjeli a ja som prišiel pre svojho uneseného anjela. Vráť mi Eru, vlastne anjela Erute do mojich rúk.“ Mocný hlas sa ozval v celom pekle. Brána sa otvorila. V nich stáli démoni znovu zvedaví o udalosti odohrávajúce sa zväčša v paláci ich Pána. Žena sa uchechtala.
„Ó, iba preto, že si pridal k jej menu ďalšie vymyslené písmená z nej nerobia anjela. Nesedí jej svätožiara, nevystrčila krídla a k tomu všetkému miluje teplo, ktoré jej viac môžem ja poskytnúť. Kto má podľa teba pravdu teraz?“ Namyslený hlas zaznel v celom paláci. Aki to neudržala postavila sa pred svojho Boha s neuveriteľne veľkou hladinou odvahy.
„Ty monštrum! Okamžite vráť Eru do nebies inak Ťa osobne rozpáram na dvanásť nebeských trojuholníkov a pošlem Tvoje ostatky k Smrti.“ Démoni sa rozbehli smerom k Aki, aby mohli za jej bezočivosť rozpárať naopak ju. Ako sa len ostatní tvárili, keď sa rozplynuli v dym na pokyn ich vládcu. Ten stále objímal nemú Eru. Z jej prázdnych očí vytiekli pramienky sĺz. Vnímala a keby len vnímala ona aj počula tie nádherné slová odvahy venované jej. Niekto ju miloval, mal rád, zahrial jej telo. Napil ju krčahom lásky, najedol veľkou odvahou.
„Nechajte ju. Napokon ona sama je zaslepená nie čim, čo preciťujem ja k Eru. Škoda, že inak než ja. Mám pravdu Aki? Pamätám si, keď si mi ušla.“ Dievčatá na ňu pokukovali znovu ako na blázna. Takto ju nepoznali. Zmenila sa kvôli hlbokému citu k Eru? Možno. Teda určite. Tak silná láska, že odvaha neuveriteľnou rýchlosťou v nej narastala.
„Neprišli sme bojovať. Len nám odovzdaj moju dcéru. Dcéru nebies. Erute.“ Rozkázal s vážnym hlasom Boh, ktorý postrčil Aki naspäť k ostatným anjelom.
„Pozri sa. Pozri na ňu. Ona sa nechce vrátiť. Plače. Hlúpi operenci iba ti ubližujú.“ Menil dej podľa svojho. Žena Eru olizla ušný lalôčik. Na to sa Aki už viac nedokázala dívať. S hnevom sa vzniesla do ohnivého nadpriestoru.
„AKI!“ Zakričali na ňu kamarátky. Anjel roztvoril mohutné krídla, vztýčil krídla podľa vetru a s pravidelným mávaním sa blížil k bodu jeho hnevu. Žena sa usmiala. Doposiaľ zakryté diablove krídla roztvorila a v objatí s Eru vyletela prudko vyššie. Démoni sa pustili do útok ako Aki na ich vládcu. Pri nich sa objavili anjeli z nebies a spoločne sa vydali do boja.
„Nemáme na výber bojujte za svetlo moji synovia a dcéry!“ Boh odhalil zlaté krídla, ktoré boli mnohonásobne väčšie ako tých ostatných. Na pomoc priletel k rozčúlenej Aki. Chytil jej čelo.
„Viem Akiru, že chceš všetok hnev poslať na neho, ale anjel nie je démon. Anjel sa odlišuje svojou čistou dušou, ktorú nemôže vlastniť démon. Naopak démon vlastní špinavú dušu a preto ju nemôže vlastniť anjel. Ak miluješ niekoho tvoj hnev alebo žiarlivosť by sa mala vytratiť, pretože vieš, že on ťa miluje zo všetkých najviac.“ Slová nebeského ju uviedli do pokoja. Boh sa usmial. Pustil jej čelo, vytiahol z ukrytej pošve pod šatami obrovský meč so zlatou čepeľou, s rukoväťou vytvorenou z legendárnych svätožiar a s nápismi, ktoré napísal Boh s prvým anjelom ako pravidlá nebies. S legendárnym mečom vyletel k vládcovi pekla. Ten sa zazubil.
„Ideme sa hrať ako deti? Vtom prípade budem musieť Eru asi odovzdať do bezpečia.“ Pískol na verného Peroxa, ktorý k nemu okamžite doletel s ukrytím vlastnej zbrane do pošvy. Niečo mu zašepkal a opatrne položil do jeho náručia Eru. Odletel s ňou k trónu okolo, ktorého privolal ešte šesť najmocnejších démonov svojho Pána. Položil ju na trón. Aj boj medzi Bohmi sa začal. Rinčanie zbraň, krv rozliata po stenách a po pekelnej zemine, hlasy, kriky – to všetko vnímala. Len z diaľky. Nevidela, nepočula, len sa v jej hlave odohrávalo to čo v skutočnosti sa dialo. Po bledulinkej tvári jej stekali slzičky. Tieto bytosti bojovali len kvôli nej. Niekto ju mal rád alebo nenávidel? Nevedela. Mala v sebe zmiešané pocity. Radosť z toho, že ju niekto má rád, smútok z vojny, pri ktorej umierajú i keď neznámi, jej blízki k srdci. Nepoznala skoro nikoho, ale plakala pre každého z nich. Nielen pre anjelov aj pre démonov. Napokon všetci to boli napriek nesmrteľnosti predsa zraniteľnými. Predsa v nich bilo srdce, jedno temné démonovo, druhé čisté anjelske a predsa pre dievčatko bolo iba jedno. Ľudské a plné pocitov. Verilo, že v každom z nich sú ľudské pocity. Vojny sa udiali aj pri ľuďoch. Ľudia milujú a nenávidia. Vedia rozlíšiť dobro a zlo. No dievčatko ani to dobro, ani zlo nerozlišovalo. Verilo len v ľudskosť a pocity. Verilo, že ako deň môže byť slnečný môže byť aj upršaný. Verilo, že ako je tma tak je aj svetlo. Vedelo, že milovať dokáže aj vládca nebies, ale aj vládca pekla. Potom dokáže milovať celý svet ľudí, peklo, nebo. Pocity ich všetkých nie sú ničím rozdielne. To vedelo, v to verilo a v to dúfalo. Každá slza spadla z jej tváre pre neznámeho, ktorý padal k zemi bez duše. Teraz už nebolo dievčatko samo, teraz sedelo a i keď nevidelo tých všetkých, čo tu bojovali pre neho, i tak sa necítilo samo. Pochopila, prečo jej Aki chcela pomôcť. Prečo ju doviedla do nebies. Prečo o ňu bojovala. Prečo sa snažila dodržať sľub. Kvôli nemu. Kamaráti sú ako anjeli, keď ty stratíš krídla oni ťa podržia a nedovolia ti padnúť...Chladný vietor povstal. Aki sa rozbehla naproti trónu so šabľou si prerážala cestu k Eru. Zabila polovicu z nich a predsa...Úlomok meča vládca pekla letel smerom do jej hrude. Nevidela to. Pozabíjala aj Peroxa. No než stihla zareagovať sa pred za ňou postavila postava žiarivejšia než slnko, než vládca nebies, než čokoľvek svetelnejšie v tomto svete. Lúče sa vzniesli pomedzi perá obrovských rozpätých krídiel, z ktorých poletovali pierka čisté ako sneh. Boj prestal. Pohľady anjelov, démonov, vládcov a i Aki pristáli na dievča, ktoré presahovalo moc všetkých. Svätožiara, teda obrovský oslepujúc kruh lietal nad jej hlavou. Spomínané lúče predstavovali jemné o niečo dlhšie vlasy do zlata. Oči na krehkej, bielej tvári sa otvorili a očarovali mnohých s oranžovou, orieškovou farbou. Nemá tvár dievčatka sa zmenila na hrejivo dodávajúcu postavu. No neskoro si všimli, že úlomok vládcu pekla nebol zapichnutý pôvodne do srdca Aki, ale do Eru. Krídla sa zmenšili do pôvodnej veľkosti, sklopili sa. Vlasy sa skrátili do pramienkoch jemných, krehkých vláskov. Kruh sa zmenšil do veľkosti ako mali ostatní anjeli. Svetlo pominulo. Telíčko spadlo k zemi. Dopadlo do náručia Aki. Horká slza za slzou dopadali do dievkinej tváre. Eru sa usmiala s otvorenými žiarivými očami. Počula, vnímala, videla a hlavne cítila.
„Milujem ťa, Aki...Milujem vás všetkých. Milujem celý svet...“ Posledné vety na rozlúčku. Aki potriasla hlavou.
„Nesmieš umrieť! Ja ťa milujem, zachránila si mi život...Si mocnejšia než my, tak prečo?“ Utíšili ju jemné, sladké pery Eru na tých jej. Také hrejivé šťastie, pokoj, radosť jej zaplavila telo. Anjeli, démoni, ba aj vládcovia prestali bojovať a naplnili svoje tváre slzami.
„Kamaráti sú ako anjeli, keď ty stratíš krídla oni ťa podržia a nedovolia ti padnúť...“ Prehovorila Dem a vystúpila vpred. Za ňou šla aj Tar so San. Stále rozprávali tie čarovné vety so slzami, ale zároveň s úsmevom a pocitom šťastia, ktoré nepreciťovali už dávno. Najprv na nich ostatní hľadeli, postupne sa pridávali. Sieňou sa ozývali tieto vety. Aki s Eru sa odtiahli. Spojili ruky v jedno puto.
„Sľúbila som ti, že ti nedovolím spadnúť...“ Stíchla, keď prst Eru jej priložila na ústa.
„Ty si môj anjel, ktorý mi nedovolil spadnúť. Vy všetci ste anjeli, démoni, teda ako ja ľudia, ktorí milujú a nedokážu nenávidieť, pretože nenávisť je láska.“
„Kamaráti sú ako anjeli, keď ty stratíš krídla oni ťa podržia a nedovolia ti spadnúť.“ Spoločne prehovorili všetci v miestnosti. Telá pobitých ožiaril lúč. Všetci sa začali prebúdzať. Ostatní šťastne sledovali svojich blízkych ako sa prebúdzajú. Aki sa poobzerala. Zahľadela sa do tváre Eru, ktorej oči sa rozžiarili. Opäť svoje pery pritisli k tej druhej.
„Život im dovolil pokračovať vo svojej ceste, pretože sme pochopili jedno. A ja som spravil veľkú chybu, že som vám zaprášil krídla...To jedno bolo, že sme porozumeli, že i nenávisť je láska a že sme ľuďmi.“ Prehovoril múdro Boh. Zhodil meč na zem. Tak spravil aj druhý.
„Už nikdy nebude medzi nami vojna, čo ty na to brat môj?“ Poddal mu ruku. Tú aj Boh prijal s úsmevom. Všetci pustili svoje zbrane, kde aj ostali. Nekonečnú vojnu medzi peklom a nebom zastavila jedna osoba, ktorá im povedala, že sú ľuďmi...
Mohutná brána k vládcovi nebies sa otvorila. Obrovská miestnosť bola zaplnená démonmi, anjelmi, teda všetkými blízkymi. Eru prechádzala v rúchu anjela dlhým belasým kobercom nesúcim sa k oltáru, kde stáli tri osoby, jedna bola vládcom nebies, druhá vládcom pekla a tá tretia skrytá v čiernom plášti nevedno, kto to je. Podstúpila pomaly k oltáru, po ceste darovala všetkým zlatý úsmev. Splnil sa jej sen. Svätožiara sa jej niesla hrdo na hlave, snehobiele perá jej vytŕčali z nadprirodzene nádherných ani prachom nezasiahnutých krídiel. Postavila sa oproti Bohom, poklonila sa.
„Erute pasujeme ťa za nebeského anjela!“ Zvolali naraz s úsmevom na tvári. Šarmantne sa uklonili. Eru sa neisto usmiala či to nie je ďalší ich vtip na ňu. Za tie dni, čo žila medzi démonmi a anjelmi si z nej robili dvaja vládcovia, súrodenci neustále srandu. Otočila sa. Démoni, anjeli sa klaňali novému mocnému spojencovi, novej sestre. Obrátila sa naspäť. Postava v čiernom zo seba strhala čierne šatstvo a s úsmevom na tvári podstúpila k nej.
„Aki.“ Aki sa poklonila.
„Smiem pobozkať anjela môjho?“ Aki sa nemusela ani pýtať. Eru sa po nej okamžite hodila a vybozkávala ju tam dostatočne. Už nikdy nebude musieť hľadať teplo, už nikdy nebude smädná, už nikdy nebude sama, pretože ona miluje celý svet a celý svet miluje ju...
Kamaráti sú ako anjeli, keď ty stratíš krídla oni ťa podržia a nedovolia ti padnúť...
:@)
(vercicak, 25. 12. 2008 21:21)