Jdi na obsah Jdi na menu
 


Vzpomínky vlakodlaka part 1

18. 1. 2009

Zo zatiahnutého neba sa spustí osamotená kvapka. Dopadne šikmo na sklo okennej tabule a stečie popred zrak muža sediaceho vo vyhriatej miestnosti. Jeho neprítomný pohľad pomaly kĺže po okolí.

„Bude pršať.“ Oznámi chlap keď obráti oči k mračiacej sa oblohe. V izbe síce nie je sám, no odpoveď beztak nečaká.

A jeho predpoveď sa naplní. V oboch smeroch. Miestnosťou sa aj naďalej nesie iba pravidelné klepkanie ostria noža o pracovnú dosku a sestričky prvej nebeskej slzičky na seba nenechajú dlho čakať. Zem vonku zvlhne, ovzdušie naplní šum dažďa a vôňa ozónu.

Niečo z tých zvukov, dojmov prenikne nejakou neviditeľnou škáročkou aj cez hrubé múry dnu. Pozorovateľ tuhšie zovrie šálku horúceho čaju a zachumlá sa do chlpatej deky. Odvráti sa od lejaku za oknom.

Zdvihne si hrnček k ústam. Najskôr len fúkne do

 pary vznášajúcich sa nad hladinou, potom si priloží okraj k perám a usrkne. Ešte takmer vrelý jablkovo-škoricový čaj ho na jazyku pošteklí korenistou chuťou. Keď prehltne jeho telom sa rozleje hrejivý pocit falošného tepla.

Falošného, žiadna z týchto vecí nemôže zahnať ten chlad v mojom vnútri. Po chrbte mu prebehne mráz. Stále si hovorím, že keby som dokázal...dokázal odpustiť, mohlo byť všetko inak.

Mizerné spomienky...

Napriek tomu, že jeseň sa pomaly prehupovala do zimy dni boli stále ešte teplé. Babie leto odmietlo predať svoje žezlo a zubaté slniečko sa naďalej v celej svojej kráse usmievalo na svet.

 

„Konečne!“ Šťastný výkrik vyletí z úst akéhosi strapatého mladíka keď sa z nadšením hodí na chrbát do trávy. Hneď nato tesne vedľa neho pristane aj druhé telo patriace taktiež chalanovi jeho veku. Ich školské tašky, ktoré pri tom šmarili pod najbližší strom sú týmto momentom zabudnuté.

„Už som sa bál, že sa konca vyučovania ani nedočkám! Šiesty ročník je nejak prehnane náročný.“ Začne ten druhý otrávene.

„No mne to hovor! Kto to kedy vymyslel? Dvojhodinovka elixírov, preboha! Keby sme to aspoň nemali s tou bandou protivných, podrazáckych...“ V očiach mu zahorí plameň hnevu.

„Proste hrôza.“ Potvrdí to tónom no-čo-si-budeme-hovoriť-vieme-o-tom-svoje jeho spoločník.

„A starý Slughy tým svojim slizolínskym maznáčikom len skáče okolo zadku. Vraj, keď sa budete snažiť aj vy možno dosiahnete také skvelé výsledky! Samozrejme, že by sme mohli mať také známky aj mi, s takou protekciou by to ani inak nešlo. Ach, keby tak McGonagalka čas od času prilepšila len preto, že sme od nej z fakulty...“ Zasníva sa.

„Zabudni, James!“ Vráti ho na zem. V odpoveď  len podráždene zavrčí niečo ako „Nekaz mi sny.“ a otočí sa na bok, chrbtom k nemu. On sa len nad priateľovou reakciou pousmeje a zrazu si na niečo spomenie. Posadí sa a trochu poobzerá, keď zbadá čo hľadal spustí na celé hrdlo.

„Námesačník, Červochvost kde toľko trčíte?!“ Tá nižšia z blížiacich sa postáv nadskočí a rozbehne sa k nim až za ňou dlhý hábit vlaje, zatiaľ čo tá druhá si aj naďalej pokojne vykračuje hore miernym briežkom s nosom v knihe.

„Už som tu!“ Vyškiera sa na nich nadšene ich kamarát celý zadychčaný.

„Hej, hej vidíme.“ Prehodí a z polosedu sa zvalí naspäť do trávy. Zavalitý chlapec len pokrčí ramenami a tiež si urobí pohodlie. Chvíľku nato dorazí aj posledný z ich party a stále hľadiac do knihy sa usadí pod strom.

Keď prechádza okolo ležiacich nezabudne poznamenať.

„Sirius, nemyslím si, že je najlepší nápad revať na nás prezývkami cez celý školský areál.“

„Prečo?“ Spýta sa nechápavo.

„Čo keby to niekto počul?“

„Veď tu nikto nie je a aj keby, čo je na tom?“

„Ak sa niekedy, nejakým nedopatrením záškodnícka mapa dostane do rúk profesorom mohli by sme z toho mať problémy. Nezabudni ako sme tam podpísaný.“

„Dobre, dobre Remus.“ Odvrkne pričom zdôrazní práve oslovenie. „To je toho.“ Otrávene prevráti oči v stĺp.

Nastane ticho. Všetci štyria si vychutnávajú pohodu lenivého poobedia bez povinností. Počúvajú šuchot padania listov a žblnkotanie vlniek rozbíjajúcich sa o breh. Z hradu sa začínajú trúsiť aj ostatný študenti, vyučovanie pre dnes skončilo a aj oni si chcú užiť jeden z posledných tohtoročných teplých dní.

Štvorici rozvaľujúcej sa pri okraji jazera však nič nerobenie dlho nevydrží. Hlavne nie strapatému čiernovláskovi, ktorý sa už začína nudiť.

Keď otvorí oči hrajú mu v nich nezbedné plamienky. Najskôr len tak pokukuje po okolí kde by, čo by, ale to dlho netrvá pretože neďaleko sa na veľký kameň usadí istý chlapec. Zelená kravata okolo krku jasne prezrádza, do ktorej fakulty patrí.

Ale aj keby nie, jeho rysy sú pre Jamesovo vycvičené oko neprehliadnuteľné. Nos o trochu väčší ako by človek čakal, bledá pokožka a havranie vlasy splývajúce okolo tváre. Spoznal by ho aj  o pól noci. Sedí zhrbený nad nejakým pergamenom, čierny hábit rozprestretý okolo. Vyzerá ako dáky prerastený netopier. Napadne Jamesovy a hneď sa aj tej myšlienky chytí. Na tvári sa mu usadí nepríjemný úškrn.

To však neunikne Siriusovi ležiacemu hneď vedľa. Sleduje pohľadom ten jeho a keď aj on zbadá ich zatiaľ nič netušiacu korisť aj jemu sa kútiky úst vymrštia nahor. Posadí sa a vymení si s Jamesom rozjarený pohľad. Ani sa nemusia dohadovať.

„Poďme!“ Kývne hlavou k ich cieľu. Obaja sa postavia a prekvapený Peter vyskočí na nohy tiež.

„Č-čo sa deje? Kam...?“ Sirius len ukáže smerom, ktorým sa pred chvíľkou dívali a Petrovi je hneď všetko jasné. Aj on sa uškrnie.

„Hej, Rem ideš aj ty?“ Obráti sa ešte k začítanému. Ten si len sťažka povzdychne.

„Kedy vás to len prestane baviť?“

„Tak ako?“ Zavrčí otázku James, trochu podráždený jeho neustálym poučovaním.

„Nevidíš, že niečo robím a navyše som prefekt.“ To bola pre nich viac než jednoznačná odpoveď. A tak sa na “lov“ vybrala len trojčlenná skupinka.

Po chvíľke Remus predsa len zdvihne zrak od stránok knihy aby zhliadol scénu pred sebou. Sú ako malé deti! Už mi s tým fakt lezú na nervy.

Mlčky pozoruje ako sa trojica pomaly plýži k svojej obeti. Nesúhlasne si pre seba ckne a potrasie hlavou.

Nebolo to v tom, že by mu bolo Snapea ľúto. Provokoval ich a istým spôsobom si väčšinu tých vecí zaslúžil (čas od času to prehnali ale inak...). Ani sa nebál, že by mal problém. Áno bol prefekt a po správnosti by ich mal zastaviť, ale to ho netrápilo. Skôr ho štvalo, že už teraz trávili ostatný viac času plnením trestov čo im zadali profesori za všemožné priestupky než čímkoľvek iným. Mali na triku viac prúserov ako zvyšok Rokfortskych študentov dohromady. A to už je čo povedať.

Už sú blízko, stoja tesne za ním. Teda len Peter o niečo ďalej. James sa k nemu skloní a...

„Ále koho to tu nevidím?! Srábus!“ Chlapec sa prekvapením trhne až nadskočí. Pergamen mu vypadne z rúk. Poplašene sa obzrie a keď si overí svoje podozrenie chce vyskočiť a utiecť, no ďaleko sa nedostane pretože ho obstúpia zo všetkých strán. Ocitol sa v dokonalej pasci. Stojí zhrbené, očakávajúc úder z každej strany a mihá temno-temnými očami na všetky strany hľadajúc únikovú cestu.

Je to ďaleko, ale aj k Remusovým ušiam doľahnú nadávky, ktoré pri tom chrlil jedna radosť. A nielen on.

Ako ich tak pozoruje zmocní sa ho zvláštny nepríjemný pocit, ako keď vás niekto sleduje. Zapátra pohľadom a takmer okamžite narazí na tie dve tmavé priepasti, ktoré na neho upiera obeť jeho priateľov. Odrážalo sa v nich čisté zúfalstvo a možno...prosba? Remus zavrie oči a potrasie hlavou. To predsa nie je možné. Hlúposť, asi sa mi len niečo zdalo, bol to len okamžik.

Záblesk svetla a Snapova palička letí bohvie kam. Toto si ešte odskáču, no mňa sa to netýka! Rozčuľuje sa pre seba Remus a opäť sa zašije do obsahu knihy.

„Hmm, Sirie nezdá sa ti, že Srábus vyzerá tak trochu ako netopier?“ Podpichuje James.

„Keby len trochu! Kde si nechal krídla?!“ Snape ani nestihne zasyčať jedovatú odpoveď na slizolínsky spôsob.

„Načo by mu boli? Veď mi mu už pomôžeme!“

Remus sa snaží nevnímať krik nesúci sa celým školským pozemkom, no to je nad jeho sily. Tak len bezmyšlienkovito čumí na stránky popísané malými písmenkami natlačenými jedno na druhé a ani sa nepokúša pochopiť ich význam. Stále na sebe cíti ten pohľad. Nedíva sa síce, no počúva.

A zrazu vzduchom zaburáca hlas plný hnevu tak odlišný od ostatných.

„Pán Potter, okamžite ho pustite!“ To Rema donúti zdvihnúť zrak. Neuveriteľnou rýchlosťou sa k nim rúti profesorka McGonagalová. Nikdy by mi nenapadlo, že dokáže takto šprintovať a pritom sa ani nepotkne o okraj hábitu. Ako vždy s prísnym výrazom, pri ktorom by aj mlieko skyslo a jej pery tvoria len jednu uzulinkú čiarku. V závese (klamal by som keby som povedal v tesnom závese) za ňou sa valí aj rozkysnutý profesor Slughorn v tvári červený ako zrelá rajčina.

James má zdvihnutý prútik, Snape levituje dosť vysoko nad zemou a Sirius spolu s Petrom majú čo robiť aby udržali na uzde divoký smiech.

„Pustite ho!“ Zopakuje ešte raz dôrazne profesorka. James sa len vyškerí ešte viac a pohne prútikom smerom k jazeru. Snapovo vznášajúce sa telo pomalým pohybom letí nad hladinou obrovskej vodnej plochy. V tom okamihu James s úsmevom povie:

„Ako si želáte pani profesorka.“ A zruší kúzlo.

To je hrôza!“ Zastoná Sirius (pričom ten zvuk až nápadne pripomína kňučanie zbitého psa) a bezvládne klesne do kresla stojaceho vedľa toho, ktoré obýva Remus zase hľadiaci do akejsi knihy.

 

„Katastrofa.“ Pridá sa k sťažovaniu aj James. Peter radšej mlčí a len hľadí do zeme.

„Tak čo?“ Ozve sa bez záujmu v hlase Remus. Jeho priatelia práve dorazili do chrabromilskej klubovne po niekoľko hodinovom výsluchu v kabinete profesorky Mcgonagalovej. „Aký trest vám naparila tento krát?“

„Celé tri mesiace budeme Slughornovi pomáhať pri upratovaní v sklade a Mcgonalová napíše našim rodičom.“ Vysype zo seba doteraz rozklepaný Peter to čo ho trápi najviac.

„Nielen to, strhne chrabromilu päťdesiat bodov za každého z nás a ja mám zakázané nastúpiť na budúci týždeň v zápase proti slizolínu.“ Doplní zúfalo najlepší metlobalový hráč na škole.

„A to nie je všetko...musíme sa ísť...ospravedlniť Srábusovy.“ Uzavrie to nešťastný Black, ktorého hrdosť tým evidentne utrpí vážnu ujmu. Remusovi sa vynoria tie prosebné oči...prečo sa otočil práve na mňa?

„Hm...neobvykle kruté, prečo asi?“ Keď vidí výrazy v ich tvárach nedá mu ich nepodpichnúť, veď si za to môžu sami. „Ach, už viem, žeby pre to, že ste Snapea skoro utopili?“ Z jeho slov priam srší irónia čo je u neho vážne neobvyklé.

„Ako sme mali vedieť, že nevie plávať?“

„A zaslúžil si to!“

„Hej, a navyše je to predsa čarodejník!“ Bránia sa jeden cez druhého previnilci.

„Vzali ste mu paličku.“ Napomenie im. Ostatný naňho len nevraživo zazrú a tak sa radšej ďalej venuje knihe.

„Čo furt čučíš do tých blbých kníh?!“ Vyjede na neho náhle James, ktorého už Remus s tým svätúškovaním začína poriadne štvať.

„To vieš, aspoň niekto z tejto štvorice musí písať domáce úlohy aby ich od neho ostatný mohli

tesne pred hodinou opísať.“ Ohradí sa, no ani sa na kamaráta nepozrie. Ten niečo nezrozumiteľne odfrkne nastane chvíľkové ticho.

„A kedy pôjdete?“ Spýta sa zo zvedavosti Remus.

„Kam?“ Zaznie trojhlasne.

„No ospravedlniť sa Snapeovi.“

„Nikdy!“ Zhrozí sa James.

„Tam ma nedostaneš ani keby ropuchy padali!“ Bráni sa okamžite Sirius. Peter sa zmôže len

na horúčkovité kývanie hlavou.

            „Mali by ste...“

„Nie nemali!!“ Oboria sa na neho všetci.

„Kvôli nemu máme ďalší prúser! Ale ak tak strašne túžiš po tom aby niekto tomu usmrkancovi povedal “prepáč“...“James nahodí odporu-plný výraz. „...tak za ním choď kľudne ty! My sa hnevať nebudeme! Že nie.“ Ostatný len pokrútia hlavou.

„Vlastne je to celkom dobrý nápad, si predstav chudáčika keby sme tam došli my, veď by mal infarkt!“ Povie Sirius prehnane nevinným hlasom a zatvári sa ako ten najsvätejší anjelik pričom niekoľko krát na Remusa rýchlo zamrká.

„Ja s tým nemám absolútne nič spoločné tak ma do toho neťahajte! A tým končím debatu, idem spať!“ Zdvihne sa z kresla a spolu s hromadou rozpísaných úloh a kníh v náručí sa poberie hore schodmi k spálni.

O dva dni neskôr:

 

Prečo len so mnou môžu tak ľahko manipulovať? Prečo som taký mäkký?!  Pýta sa sám seba v duchu Remus keď stojí pred dverami nemocničného krídla. Tá voda, do ktorej Snapea hodili predsa len nebola najteplejšia a tak si uhnal poriadny zápal pľúc.

Sakra! Na tom, že tu som majú síce obrovský podiel ostatný, ale vlastne aj ja sám pociťujem potrebu sa s ním zhovárať. Nechápem to ako sa zachoval, vtedy, pri tom jazere...čo po mne chcel?...nedá mi to spať.

S povzdychom už pokladá dlaň na kľučku keď si ešte na niečo spomenie. Siahne do zadného vrecka a vytiahne malú roličku pergamenu. Malo to byť písomné ospravedlnenie napísané všetkými troma. To jediné sa Remusovi podarilo od nich doslova vydupať.

Rozvinie pergamen a preletí slová napísané nie príliš úhľadným písmom. Hneď ako dočíta putuje zdrap priamou linkou do najbližšieho koša. To som si mohol myslieť! Nemajú v sebe ani toľko slušnosti aby...!! Hlboko sa nadýchne a vydýchne. Nemá cenu sa rozčuľovať. Oni sa už nezmenia a vlastne som to od nich mohol čakať. Otvorí dvere a vkročí dnu.

Navrchu na hromade smetí leží ten kúsok žltkastého pergamenu z nápisom: „Je nám všetkým úprimne ľúto...,že si sa vôbec narodil!“

Priestrannú miestnosť s množstvom postelí poznám až pridobre. Takmer každý mesiac tu musím stráviť nejakú dobu po splne. Premena vždy vyčerpáva ako telo tak ducha a ja niekedy proste nie som schopný ísť na druhý deň do školy. Jediným mojím šťastím je, že sa madam Pomfreyová nikdy zbytočne nevypytuje.

 

Počas týchto dní som síce viac ako slabý, niekedy ani nevládzem zdvihnúť k ústam pohár vody, ale napriek tomu ich mám rád. James, Sirius a Peter sa stavia zakaždým po vyučovaní, vykladajú mi o čo všetko som za ten deň, dva prišiel a neviem akým zázrakom sa im vždy podarí prepašovať sem (na ošetrovňu kde to bolo kvôli poriadku zakázané) celé vrece sladkostí rôzneho druhu. Minimálne polovicu mi madam Pomfreyová počas nesledujúcich hodín skonfiškuje, ale na tom nezáleží. Aj tak to sú najšťastnejšie okamihy celého mesiaca. Pocit úľavy, že už je to za mnou sa mieša s radosťou, ktorú so sebou prináša priateľstvo.

Ale teraz je miestnosť napriek svetlu, ktoré sem prúdi veľkými oknami akosi tmavšia než obvykle. Rozhliadne sa. Takmer všetky postele sú prázdne, ustlané, snehovo-biele, pripravené pre ďalších pacientov (o tých nikdy nie je núdza) až ne jednu.

Úplne v rohu kde dopadá najmenej slnečných lúčov leží postava. Remus odvážne vykročí tvárou v tvár istému výsmechu od takmer odvekého nepriateľa. No ako sa blíži začína si uvedomovať, že to nebude také ľahké. Čo asi poviem? Prepáč, že ťa moji priatelia chceli utopiť. Oni to nemysleli zle...aj keď, no vieš vlastne mysleli, ale...Nie, tak to by nešlo!

Preberajúc v hlave rôzne možnosti, jednu horšiu než druhú kráča k jeho posteli. Každým krokom v ňom narastá panika, lenže už nemôže cúvnuť. Vraví si, že takto sa určite musia cítiť väzmi keď ich vedú na popravu, až na to, že on to podstupuje dobrovoľne...teda aspoň čiastočne.

Ani nevie ako a stojí pri tej posteli, ku ktorej smeroval. Dodá si odvahy a zdvihne pohľad až doteraz zanovito upretý na podlahu. Snáď mi niečo napadne.

No keď očami kĺže cez bielu prikrývku hore a sleduje obrysy vychudnutého priam vychrtlého tela pod ňou, má v hlave rovnako vygumované ako pred tým ak nie ešte viac. Remusov zrak konečne spočinie na tvári dotyčného. Čaká ho prekvapenie.

Vlasy nezbedne rozprestreté okolo tváre tvoria ostrý kontrast nielen z povlečením vankúša, ale aj smotanovou pokožkou. Cez mierne pootvorené ústa prúdi vzduch pravidelne dvíhajúci jeho hruď. Na lícach sa mu usídlila jemná červeň spôsobená vysokou teplotou. Po spánku mu pomaly stečie kvapôčka potu. Okná do duše, ktorá ako bol Remus až do tohto okamihu presvedčený musí byť temnejšia než noc, sú zatvorené. Skrývajú ich bledé viečka s dlhými čiernymi mihalnicami.

Mladík stojaci nad posteľou a hľadiaci do tej neuveriteľne zmenenej tváre sa nezmôže na slovo. Vie, že by ho mal zobudiť, vysypať zo seba prečo prišiel, vypočuť si nevyhnutný sarkazmus a čo najrýchlejšie zmiznúť, ale nemôže. Nedokáže od neho odtrhnúť oči.

Nikdy som ho nevidel inak ako s tvárou skrivenou hnevom či odporom a teraz tu len tak leží. Pokojne, bez jedinej vrásky, proste spí, z jeho črtou sála mier a pokoj. Akoby to ani nebol on. Jeho zraniteľnosť až krehkosť porcelánovej bábiky bije do očí viac ako kedykoľvek inokedy.

Až teraz si Remus uvedomil, že v skutočnosti ani poriadne nevedel ako vyzerá. Prekvapilo ho to, viac než si dokázal pripustiť, rovnako ako fakt, že krajšiu bytosť snáď v celom svojom dosavadnom živote nevidel. Tuší, že teraz sa už na neho nedokáže nikdy pozrieť ako pred tým.

Ako v tranze sa posadí na malú stoličku vedľa a pohľadom stále hladí tú priam anjelsky jemnú tvár. Prečo som si to nikdy nevšimol? Pýta sa sám seba nemysliac tým nič určité.

Náhle niekde za ním vrznú dvere a mágia toho okamihu sa rozplynie ako ranná hmla. Remus hoci nerád odvráti zrak aby videl kto prišiel.

„Ach, prepáč nechcela som rušiť, ale netušila som, že si tu.“ Usmiala sa na neho neobvykle milo madam Pomfreyová.

„To nič.“ Ubezpečí ju rýchlo.

„Hneď som zase preč, len skontrolujem jeho teplotu a vymením mu prepotený vrch od pyžama.“

„Hmm.“ Nič viac zo seba stále trochu omámený chlapec sediaci na stoličke nedostane. Ošetrovateľka pristúpi k posteli a začne sa venovať spiacemu pacientovi. Remus celú dobu čo Severusa prezliekala usilovne študoval škáry kamennej podlahy.

„Tak ja už idem. Ale už som si začínala myslieť, že za ním nikto nepríde.“

„To tu za ním celú dobu nik nebol?“ Spýta sa úprimne šokovaný chlapec. Vedel, že Severus nie je dva krát obľúbený, ale toto nečakal. Vždy si myslel, že aspoň v slizolíne sa nájde niekto kto ho nepovažuje za stratenú existenciu.

„Nie, si prvý.“ Ešte raz sa usmiala a so špinavým prádlom v rukách odišla.

Remus sa opäť zadíva na spiaceho, no nie tak ako pred tým, ale zamyslene. Ako ho tak pozoruje náhle si uvedomí hneď dve veci, jeho dych už nie je taký pravidelný a viečka sa mu jemne trasú. Nespí! Ostatne kto by sa pri prezliekaní nezobudil.

Do Remusovho tela sa vráti nervozita. Nevie čo povedať, Severus očividne spánok len predstiera. Najskôr aby sa mi vyhol. Chce počkať kým odídem. Nevie čo urobiť. Asi by som sa mal pokúsiť ho “zobudiť“ a...neviem čo ďalej, ale hádam mi niečo zíde na um.

A tak otvorí ústa, že ho osloví, no zarazí sa. Ako mu mám povedať? Je mi jasné, že variant Srabus nepripadá do úvahy, ale oslovovať ho priezviskom ako profesori...to nie. Nakoniec, sa predsa len rozhodne a prehovorí.

„Severus, viem, že nespíš.“ Skôr mu to oznámi než čokoľvek iné. Sleduje ako sa svaly jeho čeľuste napnú keď zatne zuby. Nič viac, nijak nedá najavo, že počul. Remus si povzdychne, ale vzdať to nemieni.

„No tak, nebuďme ako malý a...“ Obsidiánové oči sa sprudka otvoria a ich nenávistný pohľad ho prebodne účinnejšie než ľadová dýka. Slová mu zamrú v hrdle akoby mu niekto vzal hlas. Áno celú dobu sa s ním chcel rozprávať a to vedel aký má ostrý jazyk, bol pripravený na všetko, aspoň si to myslel. Ale na taký pohľad aký naňho práve vrhol Severus nemohol byť pripravený nikto, nikdy.

Ani nevie ako, ale zrazu sa za ním len zavrú dvere ošetrovne a on celý zadýchaný stojí na našťastie prázdnej chodbe. Ja som zdrhol! Proste som sa postavil a ušiel! A to ani nemusel prehovoriť!! To nie je možné! Cíti sa trápne, no za žiadnych okolností by sa dnu už nevrátil.

Dosť drsne ho to znieslo naspäť na zem. Keby to práve nevidel nikdy by nepovedal, že sa dá do jedného jediného pohľadu vložiť toľko nenávisti, opovrženia a áno aj bolesti. Teraz si tým bol sto percentne istý, bolo to neprehliadnuteľné.

Žiaľ a zúfalstvo z neho priam kričalo. Len keď si ho predstaví mu prebehne mráz po chrbte. Lenže má neodvratný pocit, že tam bolo ešte niečo. To čo mu neustále uniká. Videl to tam už pred tým, no neprišlo mu to dôležité či podstatné. Veď je to len Severus! Ale teraz...teraz je to iné...

V každom prípade mu to pripomenulo fakt, na ktorý pred chvíľkou akosi pozabudol. Oni sú predsa úhlavný nepriatelia. Teda nie priamo oni dvaja, ale vzhľadom na to ako sa veci majú nie sú od toho priveľmi ďaleko.

Ako tam tak stojí očami zablúdi ku košu, znova prebehne tie slová. Zatne päste a rýchlim krokom sa poberie do chrabromilskej veže.

„Hej, vyzeráš príšerne!“

 

„Ďakujem.“ Prehodí polomŕtvy Remus sediaci za stolom vo veľkej sieni nad miskou ovsených vločiek.

„Ale vážne, akoby si celú noc nespal.“ Robí si starosti Sirius. Síce si trafil, ale vonkoncom ti nemienim vykladať prečo takže radšej zmeníme tému.

„To nič, ale ako ste sa mali vy? Prvý deň vo “výpomoci“ u Slughorna. Došli ste poriadne neskoro.“

„No hej, celé poobede sme museli oprašovať nejaké fľaštičky ani Merlin nevie s čím a tuto na Petra spadol regál takže sme to ešte museli po ňom upratovať.“ Zúrivo zazrie na červenajúceho sa zavalitého chlapca sediaceho oproti.

„Hmm, to znie teda zábavne.“ Povie Remus opäť tak trochu stratený v myšlienkach. Sirius s Jamesom naňho neveriacky vyvalia oči.

Musím tam dnes ísť a ospravedlniť sa za ten včerajšok, potom za nich a...neviem čo ale proste musím niečo urobiť. Kedykoľvek zavriem oči vidím ho pred sebou. Nedalo mi to dnes späť a som si istý, že to len tak samo od seba neprejde.

„Remus?“

Keby som chcel môžem si presne vybaviť ten okamih keď som stál pri jeho posteli. Pamätám si každučký detail, záhyby plachty, zvuky nesúce sa z chodby, v akom rytme sa dvíhal Severusov hrudník, ako sa mu vlnili vlasy na priam žiarivo-bielom vankúši, drobné kvapôčky lesknúce sa mu na čele...

„Remus?!“

Ani neviem ako, ale vrylo sa mi to do pamäti lepšie než čokoľvek iné. Severus proste...moment! Odkedy o ňom uvažujem ako o “Severusovi“ a nie iba Snapeovi? Mám pociť, že sa celí svet zbláznil. Alebo som v tom iba ja?

„Remus!!“ Vytrhnutie z myšlienok má za následok, že polovica obsahu misky, v ktorej sa hnedovlasý chlapec už štvrť hodinu šprtá skončí na jeho hábite. Nakvasene vstane a ponáhľa sa prezliecť zatiaľ čo jeho priatelia po sebe prekvapene pokukujú.

Tak a som tu zase.

 

„Ach.“ Hlboký povzdych a Remus opäť pomaly otvára dvere na ošetrovňu. Vyučovanie bolo dneska pre neho priam nekonečné. Má v hlave príliš veľa otázok na to aby sa mohol sústrediť na čokoľvek iné.

Keď vkročí dnu prebehne ním silná vlna napätia. Tento krát už po pár krokoch vzhliadne k posteli, ktorá je od neho ešte minimálne dobrých päť metrov. Vyzerá to, že spí, ale...to “ale“ je viac než výstižné.

Vedľa postele leží ne zemi učebnica evidentne pustená z rúk len pred chvíľou, stránky sa ešte prevracajú. Remus podíde bližšie. Nemusí ju ani zodvihnúť, sú to elixíry. Je divný. Pozrie na ležiaceho Severusa. Oči zavreté, no svaly tváre napäté na prasknutie. Opäť len predstiera!

V obvykle pokojnom Remusovi to vrie. Keď sa ja môžem donútiť prísť sem, on by sa mohol uráčiť venovať mi aspoň tých úbohých päť minút!! Takmer nahlas zavrčí. No nič ale času mám dosť, sadnem si tu a nepohnem sa odtiaľto kým neprestane s touto debilnou hrou!!

A tak sa posadí na tú nízku kovovú stoličku s takou vervou, že sa aj s ňou skoro prevráti. Zloží si ruky na prsiach a zamračene hypnotizuje Severusove viečka, akoby ich tak mohol donútiť aby sa od seba odlepili. No nemôže.

Remus nikdy nepatril k tvrdohlavým ľuďom. Vždy radšej ustúpi než by sa mal z niekým hádať, ale to neplatí v prípadoch keď ho niekto vážne naštve. Čo sa síce nestáva často, ale tá vzácna chvíľa nastala práve teraz.

Sedí bez pohnutia, priam sa z neho dymí a stúpa temná aura. Keby sa mu dostalo pod ruku čokoľvek krehké skončilo by to asi veľmi zle.

Z Miestnosti sa postupne vytrácali aj posledné slnečné lúče. Remus netuší ako dlho tu v skutočnosti sedí. Keď nemáte poriadne čo na práci strácate pojem o čase. Jediné čo vie, že určite tu trčí už poriadne dlho. No vzdať to nehodlá! V žiadnom prípade!

 

Náhle za sebou začuje kroky.

„Čo tu prosím ťa robíš?!“ Zhrozí sa madam Pomfreyová keď ho zbadá. „Už je dávno po večierke, upaľuj na svoju fakultu!“ Remus sa neodváži odporovať, vyzerá naozaj naštvane a on nechce riskovať jej nemilosť.

Zdvihne sa a čo najrýchlejšie vyparí, no je pevne rozhodnutí zajtra sa sem vrátiť. Hnev z neho síce za tú dobu nehybného sedenia opadol, hlava mu vychladla, ale to nezmyselné odhodlanie neprehrať v ňom zostalo.

Na druhý deň si už zo sebou rovno doniesol nejaké učebnice a čistý pergamen. Vedel, že tu z najväčšou pravdepodobnosťou zase strávi celé poobede a nemohol si dovoliť zanedbať školu. Ošetrovňu teda okrem tichého dychu naplnilo aj škrabanie brka po drsnej ploche pergamenu a prevracanie strán.

 

Funguje to celkom dobre, až do chvíle keď Remus prečíta učebnicu a hľadá v nej určitú pasáž, ktorá by mu mohla pomôcť uvedomí si, že číta tú istú vetu už najmenej šiesty krát. Pozrie na hodiny, ktoré si zo sebou tento krát vzal, potom na hŕbu neurobených úloh a neprečítaných kníh a nakoniec na tú malinkú kôpku s hotovou prácou. Trvá mi to akosi dlhšie než obvykle. Povzdychne si.

Nie som zvyknutý pracovať v takom tichu, zväčša ma furt niekto otravuje a ruší pričom sú to na striedačku James, Sirius, Peter alebo niekto iný kto nejakým spôsobom porušuje školský poriadok (predsa len som prefekt a nemôžem privierať oči úplne nad všetkým, už tak je dosť, že prehliadam čo stvárajú priatelia). V každom prípade, takto sa ďaleko nedostanem. 

Zamyslí sa a potom smerom k jedinému (okrem neho) človeku v miestnosti aj keď tváriacemu sa, že spí prehovorí.

„Vzhľadom k tomu, že je nám obom jasné ako to s tvojím spaním je, hádam ti nebude vadiť keď si budem čítať nahlas.“ Žiadna odpoveď.

Dalo sa čakať. Napadne mu trpko, ale onedlho sa už znova naplno venuje knihe.

„Prach z rohu jednorožca je veľmi vzácna a účinná ingrediencia...“ Slová mu z úst splývajú jedno za druhým rýchlim tempom. Nezastaví sa ani v okamihu keď prestáva čítať, sype zo seba slová, ktoré následne zaznamenáva na pergamen. Poznámky, no aj hotové odpovede na zadané otázky.

Väčšina ľudí by ho nezvládla počúvať nieto ešte pochopiť, veď ani nemusela bolo to len také predčítanie či mrmlanie pre neho samého aby sa neplietol. Čo však netušil je, že jeho jediný tichý poslucháč to zvláda viac ako na výbornú.

A takto to šlo deň za dňom. Remus prišiel rozložil si učenie a venoval sa im až do doby kým ho madam Pomfreyová doslova nevyhnala preč. Pomaly sa prestal rozčuľovať nad tým, že Severus sa aj naďalej vyhýba akejkoľvek komunikácií.

 

Už uvažoval, že to proste oznámi len tak do vetra akoby spiacej osobe, no to nechcel. Predstava, že by sa niekomu aj keď nie vo svojom mene ospravedlňoval a on by sa tváril, že tam ani nie je sa mu úprimne hnusila.

Prišiel piatok. Od toho incidentu uplynul týždeň. Na Jamesa, Siriusa a Petra stále zazeral celý chrabromil kvôli strateným bodom a teraz už aj kvôli prehratému metlobalovému zápasu zo slizolínom. Všetci traja boli uťahaný z každodennej driny v sklade a Peter dostal od rodičov vrešťadlo zatiaľ čo Siriusovi stopli vreckové a ako to vyzerá Jamesovi to asi prejde. No a chlapec ležiaci v nemocničnom krídle zo zápalom pľúc doteraz nepočul tých pár slov z úst tých čo mal a ani z iných.

 

Aj keď bohvie či to čo si bol nútený v tento deň vypočuť nebolo ešte omnoho dôležitejšie.

Nenamazané pánty dverí vrznú, rýchle kroky sa blížia. Keď ustanú zaškrípu nohy malej stoličky o podlahu ako ju niekto posunie a následne sa posadí. Dotyčný otvorí aktovku čo sa prejaví hlasným cvaknutím a vytiahne odtiaľ len jednu knihu. Skôr než ju otvorí spraví niečo čo nemáva vo zvyku.

 

„Vieš, dnes je piatok a tak nemám čo na práci do školy...hm...napadlo mi, že by som nám mohol čítať toto.“ Bol to dobrý pokus, ale Severusove oči zostali aj naďalej zatvorené. Remus si len vzdychne, otvorí knihu a spustí.

Nečíta tak rýchlo a monotónne ako väčšinou, ostatne to ani nie je žiadna učebnica alebo encyklopédia, je to kniha bájok. V napínavých miestach sa pokúša o dramatický tón a v dialógoch rozlíšiť hlasy jednotlivých postáv. Nevie či to má nejaký účinok alebo iba znie ako blázon, ale aspoň sa pokúša.

Keď som bol malý mal som túto knihu strašne rád, čítavali mi ju namiesto rozprávok pred spaním. Keď som ju predvčerom uvidel v knižnici neodolal som.

Všetky tie príbehy, ktoré číta sa mu vynárajú v hlave, jeden za druhým spomína si na všetky. Vždy si dopredu uvedomí aké je ponaučenie, napísané vždy na konci príbehu. Inak to nie je ani v tej čo číta práve teraz. Niekde uprostred strany sa na chvíľku zasekne, no hneď zase pokračuje. Sakra! Prečo som túto nepreskočil?! Ale keď už som ju rozčítal...

„Ponaučenie:...“ To slovo sa mu na okamih zadrhne v hrdle. V ústach má sucho a vyprahnuto ako na púšti. „...Každý by sa mal naučiť odpustiť a to aj svojmu najhoršiemu nepriateľovi.“

Hneď ako dopovie zacíti na sebe skúmavý pohľad. Keby zdvihol zrak stretol by sa s tým uhľovo-čiernym. No on nie, ďalej ten svoj upiera na drobné litery na zažltnutom papieri a pod prenikavosťou tých očí sa mu do hlavy nahrnie krv.

Cíti sa úplne tak isto ako keď za Severusom prišiel po prvý krát. A od niekoho v kom sa nahromadí za pár sekúnd toľko paniky nemôžete očakávať nič iné ako... Už zase! ...útek.

Kniha dopadne na kamennú podlahu, stolička zavŕzga a tresnutie dverí takmer vyrazí okenné tabule. Remus bežiaci chodbami večerného hradu už nevidel, nemohol vidieť ten pohľad, ktorý patril iba jemu a ani ten, ktorý sa na tvári poslucháča usadil po jeho ráznom odchode.

Prekvapenie zmylo zo Severusovej tváre všetko ostatné, no ten sa po chvíli zbaví aj toho. Zatrasie hlasou a opäť má nasadenú tú obvyklú nič nenaznačujúcu masku. Zamyslene pohliadne na knihu. S tichým povzdychom sa posadí a natiahne po ňu.

„Remus, stalo sa niečo?“ Spýta sa ho Sirius rozvalený v kresle keď vidí aký je kamarát zadýchaný.

 

„Ech, t-to nič.“ Snaží sa nabrať dych, bežal celou cestou až sem.

„Ako povieš, hm, ale kde si vlastne bol?“

„Len sa trochu prejsť.“ Klame až sa hory zelenajú a je mu jasné, že ešte k tomu aj zle. Nikdy v tom nebol, na rozdiel od Siria a Jamesa, dobrý.

„Hádam prebehnúť, nie?“ Nadvihne obočie.

„To je jedno.“ Opáči a vzápätí si niečo uvedomí. „Hej, a nemali by ste ešte byť u Slughorna?“ Väčšinou chodieval z ošetrovne o niečo neskôr a oni tu ešte neboli, tak prečo...

„Pustil nás dnes skôr, má nejakú prácu.“ Pokrčí plecami Sirius.

„Myslím, že trepal niečo o zbieraní nejakých byliniek.“ Zamyslene sa mračí James.

„Aha, tak dobrú noc.“ Prehodí Remus a vyberie sa k schodišťu. Keď sa za ním zavrú dvere mladík rozvalený v kresle a nakrúcajúci si na prst dlhé čierne vlasy podozrievavo prehovorí.

„Nezdá sa vám poslednou dobou nejaký divný? Ani som sa ho nestihol spýtať či už za tým Srabusom vlastne bol.“

„Nemôžeš sa čudovať, veď v nedeľu je spln.“ Ostatný kývnu, ale nikto sa už k tomu radšej nevyjadruje a zavedú debatu iným smerom.

Je mi príšerne! Pod psa! Bez urážky Sirius. Zaúpie v duchu Remus. Leží na posteli a zrak unavených, krvou podliatych očí upiera kdesi do stropu. Cez závesy okolo jeho postele sa dostávajú prvé lúče dnešného dňa.

 

„Remus, pohni lebo nestihneme raňajky!“

„Bežte bezo mňa, nie som hladný.“ Zamrmle podráždene, no nie dostatočne nahlas. Aspoň nie pre kamarátove uši.

„Čože?!“ Zakričí jeden z jeho spolubývajúcich z druhej strany závesu.

„Že nie som hladný!“ Zareve naštvane.

„Aha, mno dobre, ale nezmeškaj vyučovanie.“ Kroky troch párov nôh a potom ho zahalí sladké ticho, ktoré dá konečne oddýchnuť jeho sluchu. Problém premeny spočíval aj v tom, že po nej boli jeho zmysli ešte niekoľko hodín podstatne citlivejšie než normálne.

Ani teraz, keď ostatný odišli, nie je jeho ušiam dopriaty absolútny pokoj pretože vníma zvuky z niekoľkých poschodí naraz. Našťastie tie sú dostatočne slabé aby ich dokázal ignorovať, inak by sa asi už dávno zbláznil.

Musím dneska zájsť do nemocničného krídla. Už som tam dva dni nebol...a priznajme si to asi by sa tam už ani neukázal nebyť toho, že musím madam Pomfreyovú poprosiť o lektvar proti bolesti a únave, a že tam naposledy nechal tú knihu bájok.

Osobne by ju oželel, ale madam Pinceová by ho navždy vykázala s knižnice keby čo i len naznačil, že ju stratil.

Ale mal by som ísť, za chvíľu začína vyučovanie. Pokúsi sa posadiť, no celím telom mu prebehne vlna bolesti. Do prdele s celým vlkodlačím životom!

Keď vojde do ošetrovne uvedomí si hneď niekoľko vecí zároveň. A to, že pánty vŕzgajú hlasnejšie než inokedy, miestnosť tiež smrdí po dezinfekcií o niečo viac a posteľ v rohu je prázdna. Prvé dve veci okamžite prisúdi zvýšenej citlivosti, ale tú poslednú teda nie. Zamračene sa obzerá, akosi nechápe čo sa stalo. Na chvíľku mu dokonca napadlo či je v správnej miestnosti. No Tú myšlienku ihneď zavrhne a ponáhľa sa k madam Pomfreyovej, ktorá sa akurát pustila do prezliekania už spomínanej postele.

 

„Oh, potrebuješ niečo?“ Otočí sa na neho zatiaľ čo obliečky sa samé od seba zvliekajú a ukladajú do koša zo špinavým prádlom postaveného vedľa postele.

„No ten pacient čo tu ležal...“

„Už som ho pustila. Včera, bol to len zápal pľúc tak čo sa tak čuduješ?“ Remus celý v pomykove len zmätene zažmurkal.

„Aha.“ Už sa otáča na odchod, tá informácia ho natoľko vyviedla z miery, že úplne zabudol na dôvody svojej dnešnej návštevy tu.

„Hm ale niečo tu pre teba nechal, vravel, že si to tu zabudol.“ Spomenie si ešte madam a ukáže na nočný stolík.

„Ď-ďakujem.“ Zakoktá.

„Nie je za čo.“ Zdvihne kôš a odchádza. Remus podíde k stolíku, na ktorom leží...kniha bájok. Zmocní sa ho sklamanie. Na druhej strane, čo som čakal?

Vezme ju a chce odísť keď z nej zrazu vypadne nejaký papierik. Prekvapene naň hľadí akoby si nebol istý či ho má zodvihnúť. Ostatne keď naposledy čítal podobná zdrap pergamenu boli na ňom slová plné nenávisti aj keď nie adresované jemu. Nakoniec si predsa len čupne a lístoček si zdvihne pred oči. Je na ňom len jedno slovo. Jedno jediné slovko.

„Ďakujem“ Neveriacky na to hľadí a...nechápe. Ostatne asi ako všetko čo sa v poslednej dobe deje okolo Severusa Snapea.

„Tak, ideš?!“ Otočí sa James na schodišti aby pohliadol na svojho zaostávajúceho kamaráta.

 

„Dobehnem vás, mám ešte niečo na práci.“ Opáči Remus a nervózne sa obzerá dookola, snaží sa prehliadnuť ten kúdeľ študentov náhliacich sa okolo neho k schodom. Takmer každý sa ponáhľa čo najrýchlejšie preč.

Veď kto by zostával čo i len o minútu dlhšie než je nutné v chladných, vlhkosťou a určite aj plesňou prestúpených žalároch, no dobre, okrem slizolínčanov.

Po jednom z nich momentálne pátrajú aj Remusove pozorné oči. Dlho to netrvá, zazrie ako cíp hábitu a pramene čiernych vlasov rýchlo miznú za rohom. Bez rozmyslu sa za ním vydá.

„Za čo?“ Mladíkom kráčajúcim pred ním, ktorého už niekoľko minút sleduje to trhne. Vyľakane sa bleskovo otočí, prikrčene s rozšírenými zreničkami hľadí na Remusa. Keď ho spozná evidentne sa mu uľaví, trochu sa vystrie, ale ostražitý pohľad na neho upiera aj naďalej.

 

„Za čo, mi ďakuješ?“ Zopakuje pokojne otázku a tiež z postavy pred sebou nespúšťa zrak. Tá sa chvíľku zmätene mračí kým si uvedomí obsah tej síce jednoduchej, ale nečakanej otázky. Potom sa nadýchne a odpovie.

„Za to čo si urobil.“ Odpovie tichým hlasom.

„Čo som urobil.“

„Na, ktorej strane to bolo založené?“

„Neviem, vypadlo to.“

„Tak nič...“ Otočí sa na päte a rezko vykročí tmavou chodbou.

„Počkaj!“ Zakričí za ním, no nie je mu to nič platné, Severus akoby ho ani nepočul. Takmer beží ďalej pričom za ním okraj hábitu divoko vlaje. Tak to nie! Remus doslova vyskočí a prekoná zostávajúcu vzdialenosť. Schmatne jeho zápästie a prudko ho točí čelom k sebe.

Sakra! Tie vydesené oči! Trochu povolí zovretie, no nepustí ho. Mladík pred ním sa doslova schúli do seba a vyvaľuje na Remusa oči plné strachu. Normálne je asi rovnako vysoký ako on, no teraz je aspoň o hlavu menší. Rýchlo plytko dýcha, jeho ruka, ktorú drží v dlani sa neovládateľne trasie. Široký rukáv sa mu skĺzne a odhalí vychudnuté predlaktie. Vždy čaká len útok, roky šikany spravia svoje. Ale keď sa na mňa tak díva...bolí to, lenže to už si neprizná.

V tomto okamihu túži len po jedinej veci, má pocit, že nemôže inak keď vidí Severusa. Pripomína skôr ranené zviera v pasci než čokoľvek iné a už vôbec nie vypočítavú slizolínsku zmiju.

Pritiahne si ho bližšie a zomkne ruky okolo jeho pása. Zo Severusových úst vykĺzne len priškrtené zalapanie po dychu.

Netuší kde sa to v ňom berie, ale zrazu má chuť ho už nikdy nepustiť. Chrániť pred všetkým čo by mohlo znova spôsobiť ten ustrašený pohľad.

Roztrasená kôpka v jeho náručí takmer nedýcha. Aj cez hrubú látku zimného hábitu Remus cíti ako je každý sval jeho tela stuhnutý.

Netrvalo dlho a Severus sa ako tak oklepe z počiatočného šoku. Okamžite vsunie medzi ich telá ruky a celou silou sa ho od seba snaží odstrčiť. Remus je síce omnoho silnejší a keby chcel mohol by ho držať ešte veľmi dlho, ale to by pre neho nemalo žiadnu cenu.

Uvoľní ruky a nechá ho vykĺznuť. Je si istý, že sa v tom momente otočí a stratí v chodbách žalára. Nemal by šancu ho tam nájsť, tu dole sa príliš nevyzná už teraz si nie je istý kde sú. No napriek jeho presvedčeniu, že ujde sa tak nestalo. Severus tam i keď vo vzdialenosti, ktorú uznal za bezpečnú ďalej stojí a nervózne na neho hľadí. Hnedovlasý mladík stojaci oproti sa ani nepohne a čaká na reakciu.

„Čo chceš?“

„Mal by som niečo chcieť?“

„Zle formulovaná otázka, prečo si ma sledoval?“

„Aby som sa spýtal čo to znamená.“ Z kapsy vytiahne kúsok pergamenu s tým posledným slovom, ktoré by v Severusovom slovníku očakával.

„Myslel som, že máš mozog dostatočne vyvinutý aby si pochopil význam toho slova.“ Precedí uštipačne pomedzi zuby. Presne toto som nechcel, vrátiť sa k bežnému spôsobu dorozumievania medzi našimi dvoma fakultami. Čiže k vrčaniu ironických poznámok jeden na druhého.

„Alebo mám skôr žasnúť ako sa do šiesteho ročníka dostal niekto kto ani nevie čítať?“ Mňa nevyprovokuješ, na to zabudni. Na Remusovej tvári sa usadí nepríjemný úsmev akoby mal dočinenia s veľmi otravným a rozmaznaným dieťaťom.

„Ty si to chcel.“ Upozorní ho dopredu. „Už pred tým som sa ťa pýtal za čo mi ďakuješ a preto som si myslel, že to musí byť jasné aj podpriemerne inteligentnej opici. Obsah slov chápem, len neviem čím som si ich zaslúžil.“ Nemá rád sarkazmus, ale keď si niekto koleduje vie to vrátiť. Severus nečakajúci práve od neho niečo také akoby pod tlakom tých slov ustúpi ešte o niekoľko krokov dozadu. Naprázdno otvorí a zavrie ústa, uvedomí si, že tadiaľto cesta nevedie.

Pár sekúnd upiera zamyslený pohľad na zem. Keď ho od nej konečne odlepí chce prehovoriť, ale na konci chodby sa ozvú rýchlo sa približujúce kroky sprevádzané hlasy.

„Musím ísť.“ Špitne len potichu Severus a už sa stráca za rohom.

„Po...čkaj.“ Neviem ako sa stadeto dostať! Zakňučí Remus aj keď už len pre seba. Chápe, že nech ide ktokoľvek bolo by zvláštne keby ich videl rozprávať sa ale...

„Hej! Čo tu robíš?“ Zaznie nepríjemne vysoko položený, podozrievavý hlas jedného z húfu slizolínskych dievčat. Všetky po ňom zamračene a opovržlivo pokukujú. Asi musím byť blízko ich klubovne.

„Nič a aj keby nemyslím, že sa vás to týka...dámy.“ To posledné mu akosi nešlo na jazyk, pretože nech už boli dievčatá zo slizolínu čokoľvek tak určite nie dámy. Všetky do jednej sa zatvárili urazene, rozhodli sa ho ignorovať aby mu ukázali, že je pre ne asi taký dôležitý ako hmyz na podrážkach a s nosmi nahor pokračovali v ceste a rozhovoroch.

Remusovi odľahne, ale len na okamih pretože si vzápätí uvedomí, že má dosť veľký problém. Kde to som? Tu dole sa vážne nik nevyzná, až na členov istej fakulty, ktorý tu majú spálne. Pokoj, vrátim sa tou istou cestou, ktorou som prišiel.

Lenže to sa ukázalo ako nemožné. Keď sledoval Severusa nedával pozor na cestu, aj keď v spleti kľukatých chodieb by sa stratil asi aj tak.

Keby aspoň neboli všetky rovnaké! Rozčuľuje sa pričom má taký nepríjemný pocit, že tie zamrežované dvere už míňa po druhý krát.

Nechce si to priznať, ale pomaly začína panikáriť. Ak sa stadeto čoskoro nedostanem zmeškám ďalšiu hodinu! Hneď ako to dopovedá uvedomí si, že tá už je najskôr u konca, no nenechá sa tým vyviesť z miery a ďalej sa venuje výberu tej správnej cesty. Stojí totiž na akejsi križovatke chodieb. Má na výber z troch, vlastne štyroch (ak rátame aj ten, s ktorého práve prišiel) smerov.

Skvele, teraz kade?! Nazerá raz do jednej, raz do druhej, ale ani jednu chodbu si s určitosťou vybrať nevie. Nakoniec pokrčí plecami v geste, ktoré nikto iný okrem všade prítomných krýs aj tak nevidel a vydá sa rovno.

Po pár ďalších odbočeniach sa dostane na miesto čo mu príde tak nejak povedomé. Nevie síce, či je to tým, že už tu blúdi pomerne dlho, alebo to tu už videl pred tým, ale zacíti aspoň slabú iskierku nádeje.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář