Na chodbe sú iba jedny z najväčšou pravdepodobnosťou zamknuté dvere, no za pokus nič nedá. Pristúpi k nim, potlačí kľučku nadol a zaprie sa do nich. Ide to ťažko akoby ich už veľmi dlho nikto neotváral, ale predsa.

Zrazu sa však zaseknú a škára ešte nie je dosť veľká aby sa tam Remus dostal, ani len hlavu by ňou neprestrčil.

O kúsok poodstúpi a celou svojou váhou do nich vrazí. Hrdzavé pánty zaškrípu, staré drevo zavŕzga a dvere sa otvoria dokorán. Popri tom všetkom len okrajovo začuje jemné klepnutie niečoho o kamennú podlahu, nevníma to.

Vstúpi do priestrannej miestnosti, kedysi asi využívanej ako učebňa pretože v rohu stoja na sebe naskladané staručké lavice a stoličky. Všade poletuje prach. Tak tu určite veeeľmi dlho nik nebol. Pomyslí si keď sa mu pár prachových zrniečok dostane do nosa a on ho mohutným kýchnutím rozvíri ešte viac. Dvere sa za ním hlasno zatresnú.

Nevenuje tomu pozornosť a poberie sa k asi jedinej veci čo zostala na svojom mieste, a to ku katedre. Je na nej usadená hrubá vrstva prachu a nohy pomaly začína obrastať pleseň. Pri toľkej vlhkosti sa ani niet čomu čudovať.

No nič idem preč, musel som sa mýliť. Otočí sa a prejde k teraz zatvoreným dverám. Chce ich otvoriť, no nejde to. Nech sa snaží ako chce držia pevne. Čupne si, privrie jedno oko a druhým nakukne do kľúčovej dierky.

Do prdele! Zámka musela nejak zacvaknúť! Skvele ešte sa tu aj zamknem!! Absolútne úžasné! No nevadí o chvíľku som vonku. Siahne do zadného vrecka kde nosieva paličku a...nič, je prázdne. Čože?! Kde je? Horúčkovito sa neohrabanými prstami prehrabuje vo všetkých vreckách, ale nemá ju. Kde môže byť?! Zrazu si ako blesk z jasného neba (nebyť toho, že je niekoľko stôp pod zemou) uvedomí kde asi by mohla byť.

Keď som otváral tieto dvere...ten zvuk! Neexistujúce kolieska v jeho hlave konečne zapadnú na správne miesta.

„Sakra!!“ Uľaví si, no že by sa potom cítil lepšie sa nedá povedať. Chvíľu chodí do kruhu a premýšľa. Pokúsi sa vylomiť zámku, no neúspešne rovnako ako všetky pokusy o vyrazenie dverí.

Nakoniec sa z boľavým plecom posadí na chladné kamene a oprie sa chrbtom o stenu. Je unavený, je mu zima a poriadne si v tej tme nevidí ani na špičku nosa.

Problém je, že aj keby som volal o pomoc nikto by ma tu nepočul. Steny sú tu hrubé. Jedine keby práve niekto prechádzať okolo, ale táto chodba nepôsobí ako často používaná. Musel by som mať poriadne šťastie. Preberá si Remus situáciu.

Nemôžem urobiť úplne nič! Môžem tu len sedieť a čakať kým ma nenájdu. Táto myšlienka by sa mu nepozdávala ani keby uviazol na nejakom útulnejšom mieste, nieto ešte v nepríjemnom myšami a hmyzom prelezenom žalári.

Skrčí kolená a objíme si ich rukami. Ale je tu hrozná kosa. Dýchne si do dlaní aby si ich zahrial a so zdesením sleduje bielu paru, svoj dych.

Opustenou tmavou chodbou sa nesie rýchly dupot podrážok o kameň, mieša sa z plytkým dychom bežiaceho. Náhle kroky ustanú. Mladík prudko zastane až mu pramene čiernych vlasov poskočia a padnú do tváre. Prekvapené oči upiera na ten nečakaný predmet ležiaci na zemi.

Čupne si a chytí tenkú drevenú paličku do rúk. Sústredene na ňu hľadí, v tom šere ju nespoznáva, ale je to možné. Ostatne ako inak. Vstane a otočí sa k dverám, pri ktorých prútik ležal.

„Remus?“ Prehovorí potichu smerom k dverám. Čaká, no odpoveď spoza nej neprichádza.

„Remus?!“ O niečo hlasnejšie, ale stále nič. Pritisne k drevenej doske ucho a pokúša sa rozoznať nejaké zvuky. Bezvýsledne.

Už chce odísť, no nedá mu to. Po hodine a pól má konečne prvú stopu po tom, že tu Remus vôbec bol. Siahne na kľučku lenže je zamknuté. Vytiahne teda svoj vlastný prútik, namieri ho na mechanizmus a zašepká zaklínadlo.

Zámka cvakne, dvere sa bez problémov otvoria. Opatrne vojde dnu. Takmer vyskočí z kože od ľaku keď sa mu z ničoho nič čosi obtrie o nohu. Vyletí z miestnosti a vystrašene hľadí na tmavý tieň, ktorý sa pomaly zosunie na podlahu.

Ani sa len nepohne. Keď sa chvíľu nič nedeje odváži sa prísť k tomu bližšie. Ako sa vzdialenosť zmenšuje všimne si, že ten tieň má celkom ľudské proporcie. A nielen to, otočí dotyčného na chrbát a...

„Remus?“ Šepne keď zbadá jeho tvár. Má úplne ľadové ruky. Uvedomí si Severus, omylom totiž zavadil o jeho dlaň. Ak tu trčí od vtedy čo som odišiel... Bodne ho výčitka.

Prevlečie si cez hlavu hábit, pod ktorým má aj tak ešte normálne oblečenie a premrznutého Remusa do neho zabalí. Ach, a čo teraz? Už viem!

Znova chytí prútik, ktorý ani nestihol odložiť a vykúzli na dlážke malý ohníček. Bezvedomé telo položí vedľa a sám sa tiež usadí čo najbližšie k zdroju tepla. Natiahne k nemu omrznuté dlane.

„Č-čo sa deje?“ Cez polozalepené viečka rozozná len ostré svetlo sálajúce z jedného bodu a niekoho nejasné obrysy. Cíti ako sa mu do celého tela rozlieva teplo. Remus sa snaží posadiť. Príliš sa mu to nedarí, jeho svaly sú ešte príliš skrehnuté. Postava vedľa neho sa ani len nehne aby mu pomohla.

Po chvíli trápenia sa mu to podarí a on sa môže už bystrými očami rozhliadnuť po miestnosti. Je dokonale zmetený až do momentu keď zrakom spočinie na jeho tichom spoločníkovi hľadiacom do plameňov. Už si spomínam, ale čo tu robí?

„Áno?“ Spýta sa Severus, medzi časom si totiž všimne ako sa na neho Remus mračí.

„Čo sa stalo?“ Odpovie otázkou.

„Neviem čo sa stalo, keď som ťa tu našiel už si bol v bezvedomí. Asi podchladenie.“ Opáči, siahne si do vrecka a vytiahne Remusov prútik. „Na.“ Pri podávaní sa ich prsty na okamih letmo dotknú. Obaja pocítia jemné mravenčenie vychádzajúce z toho miesta.

„Ď-ďakujem.“ Zakokce sa a je rád, že je tu taká tma inak by červeň na jeho lícach bola priam neprehliadnuteľná. Strčí paličku na jej misto do zadného vrecka.

„Nie je začo.“ Postaví sa a otočí sa na odchod. Nie! Po druhý krát nie!

„Stoj!“ Skôr prosba než čokoľvek iné pretože ten čo ju vysloví sa zatiaľ ani nie je schopný postaviť.

„Mám tvoj hábit.“ Prejaví sa Remusova všímavosť.

„Pravda.“ Len suché konštatovanie. Obzrie sa cez rameno na sediacu postavu vo svojom hábite s polovice ponorenú v tieni a z druhej strany osvetlenú oranžovým plameňom. Atmosféra v miestnosti rýchlo zhustne.

„Prečo si ma hľadal?“

„Nehľadal.“

„Ale...!“

„Bola to len náhoda.“ Remus má na jazyku nie jednu sprostú odpoveď, je mu nad slnko jasné, že sú to len kecy, no radšej ich všetky prehltne. Nechce sa hádať.

„Aha.“ Dostane zo seba namiesto toho. „Koľko je hodín.“

„Neviem, ale určite je po večierke.“ Vo vzduchu priamo visia nevyslovené otázky a nepríjemné ticho sa prehlbuje. Severus si potichu vzdychne a posadí sa naspäť na chladnú zem.

„Niečo sa ťa spýtam.“

„Môžeš to skúsiť.“

„Nejde o to či môžem, ale o to či mi odpovieš.“

„Môžeš to skúsiť.“ Zopakuje a v jeho temných očiach sa odráža lesk tancujúceho plamienka vrhajúceho na jeho tvár zvláštne tiene. Remus sa zamyslí ako bude najlepšie položiť otázku, na ktorú mu pred tým očividne odmietol odpovedať. Na druhú stranu teraz tak nešteká a vyzerá omnoho pokojnejšie...no uvidíme.

„Čo som urobil, že si zaslúžim tvoju vďaku?“ V Severusovej tvári sa nepohne ani sval, akoby tú otázku čakal, no pritom až do poslednej chvíle dúfal, že nepadne.

„Ak mám byť úprimný...“ Pamätný deň, mal by som to zapísať do kalendára! Úprimný slizolinčan, viac než len nezvyčajné.

„...nečakal som, že to niekedy budem musieť vysvetľovať a...ja vlastne...“ Evidentne je v koncoch a nevie ako ďalej. To sa u Severusa Snapea často nevidí, aspoň čo sa rozhovorov týka.

„...ani poriadne neviem.“ Keď vidí ako podráždene sa Remus zaškľabí nad takým zatĺkaním pokračuje.

„Takto, nechápem prečo si každý boží deň sedel pri mojej posteli a asi to ani do smrti nepochopím, ale nech už tá pozornosť mala akýkoľvek dôvod, veď mi to môže byť ukradnuté...proste, stalo sa.“ Až teraz si uvedomí aký musí byť Severus osamelý. „Neviem aké si mal dôvody a radšej to ani nechcem vedieť.“ Pri tej vete sa Remus trochu nahnevá, trochu zahanbí, ale najprv poriadne zamyslí nad jej významom.

„Ten pergamen som založil na stranu kde začínal posledný z príbehov, ktoré si čítal...“ Zahryzne si do spodnej pery a pritiahne nohy bližšie k telu. Zmocňuje sa ho akýsi zvláštny druh úzkosti. „...pretože keby som si ho nevypočul nenapísal by som to na ten pergamen a doteraz by som bol...na teba naštvaný.“ Už sa nedíva na toho, ktorému to hovorí, zase smutne pozoruje ohníček netušiac aký reťazec myšlienok tým prehlásením odštartoval v Remusovej hlave.

Práve povedal, že bol na mňa...nahnevaný? Iba? Človeku, ktorého z hĺbky duše nenávidíte niečo také nepoviete. Pritom nemá absolútne žiadny dôvod byť na mňa naštvaný. Áno pochopil by som keby ma neznášal (na to by mal dobrý dôvod, aj keď som sa na jeho šikane nikdy príliš aktívne nezúčastňoval...) alebo niečo na ten spôsob... 

Zatají dych, náhle sa mu niečo vybaví a všetko sa razom javí jasnejšie. Ten pohľad vtedy pri jazere! A to určite nebolo po prvý krát čo ho na mňa upieral! On chcel, nie on ma prosil aby som ich zastavil! A štvalo ho, že som to neurobil. Ale ako mohol čakať...? Prečo práve...? Ako vedel...

Nadýchne sa a zaplaší všetky zmätené otázky. Vyvstane z nich len jedna.

„Prečo ja?“ Vysloví to potichu, no k Severusovím ušiam to napriek tomu doľahne.

„Čože?“

„Prečo si sa pri tom jazere díval na mňa, prečo chceš pomoc alebo čo to vlastne chceš práve odo mňa?!“ Hľadia si z očí do očí a Remus si je istý, že v tých druhých sa aspoň na momentík mihne pochopenie. Sekundy bežia. Severus žasne ako rýchlo si to dokázal dať dohromady.

Otvorí ústa, chce odpovedať, ale...nič mu nenapadá. Jeho povestná výrečnosť sklamala. Skúmavo sa zahľadí do tváre pred sebou, snaží sa niečo splácať dokopy. Hlavný problém s klamaním je ten, že keď to najviac potrebujete nič uveriteľné vám nenapadne. Inak to nie je ani teraz. Možno by som mohol povedať pravdu...na druhej strane možno veci môžu byť omnoho jednoduchšie...alebo naopak. Preblesne mu ešte hlavou nepríjemná poznámka.

Sklopí zrak, do očí mu padnú Remusove pery. Je dosť blízko...ani som si pred tým nevšimol...

Lenže ten začína byť už nervózny. Potichu ckne netušiac z akých úvah práve Severusa vytrhol.

„Hmm?“ Trochu sa skloní aby boli na rovnakej úrovni očí. Jeho spýtavý pohľad by nik dlho nevydržal.

„Pretože...“ Vetu nedokončí, teda aspoň nie tak ako by Remus čakal. Natiahne sa letmo akoby len obtrie svoje pery o tie jeho. Len jemný dotyk, ako pohladenie vánku, skoro sa nedá nazvať bozkom.

Už nemusí vravieť nič, v tom čo práve spravil bolo všetko. Ten dotyk, bozk bol ďaleko výrečnejší a zrozumiteľnejší než akékoľvek slová sveta. Tie by tu beztak boli zbytočné.

Bez toho aby sa na Remusa čo i len pozrel odvinie si z jeho tela svoj hábit a odíde. Mlčky.

Toho dňa, tú hodinu, ten moment si obaja niečo uvedomili. Severus, že už nedokáže a ani nechce len z diaľky pozorovať. A Remus pochopil čo sa s ním v posledných dňoch dialo, dalo by sa povedať, že mozog prišiel na to čo srdce a telo vedelo už dávno.

Zo stromu opadne aj posledný osamelý lístok, polia Rokfortského areálu zapadnú prvým snehom, ku ktorému sa onedlho pridajú ďalšie a ďalšie centimetre belostnej prikrývky.

„Hej! Kam sa zase tak ženieš?! Pomaly!“ Karhá ho James keď skoro prevrhne už druhé kreslo. Náhliaci sa mladík len pokrčí plecami, niečo nezrozumiteľne zamrmle a už mizne v portrétovej diere, východe s chrabromilskej klubovne.

„Strašné ten sa raz niekde zabije.“ Posťažuje sa ešte a znova sa venuje škatuľke čokoládových žabiek z Vianoc.

„Podľa mňa niekoho má.“ Ozve sa zamyslene Sirius. Strapatý chlapec sa takmer zadusí príliš veľkým kusom čokolády, ktorý práve prežúva.

„Remus?! Ako si na to, prosím ťa, prišiel?“ Nedá mu to nespýtať sa, aj Peter spozornie.

„No, neustále niekde lieta a aj keď je náhodou s nami tak duchom neprítomný, s hlavou v oblakoch.“

„Chápem, vlastne to znie celkom logicky.“ Uškrnie sa. „Mnohé by to vysvetľovalo.“

„Mňa by len zaujímalo koho.“ Prehodí ešte Sirius naoko len tak do vetra, lenže kamaráti čo ho dobre poznajú v tom započuli jasnú výzvu.

„Prepáč, že meškám.“ Vypľuje zo seba pred tým než sa vyšťavene zvalí do neobsadeného z dvoch kresiel.

„Už som si zvykol.“

„Ak to má byť provokácia...!“

„Iba konštatovanie.“ Asi by mu na to ešte čosi povedal ale najskôr musí nabrať dych čo stratil niekde po ceste.

„Hm, kde si bol minule?“ Spýta sa Severus síce vyrovnaným hlasom, no Remus ho pozná až pridobre aby vedel svoje. Je mu jasné, že sa musí naozaj veľmi premáhať aby mu neuštedril aj poriadne štipľavú poznámku.

„Ach to...prepáč, mal som niečo iné.“ Pri tých slovách jeho samého strasie. Spomenie si na ten žiarivý dokonale okrúhli mesiac na atramentovej oblohe.

„Aha.“ Našťastie nepatril k ľudom, ktorý majú potrebu byť informovaný o každom kroku svojho priateľa. Len chcel vedieť prečo som neprišiel, musel tam dosť dlho čakať. Tlačí ho svedomie a cíti sa previnilo, rád by mu povedal ako to s ním v skutočnosti je. Lenže sa bojí reakcie. Potrasie hlavou aby tie ťaživé myšlienky striasol a vykúzli na tvári jemný úsmev.

Zodvihne sa a prejde k druhému kresielku. Už nabral stratený dych a ruky položí na opierky po jeho stranách. Osobu v ňom sediacu tam tak uväzní. Mlsne si olizne suché ústa.

„No, ale teraz som tu...kde, že sme to minule skončili?“ Zapradie stále tichším hlasom plným hravosti.

„Nespomínam si.“ Schladí ho dotyčný, ale nie dostatočne.

„To ti to budem musieť pripomenúť.“ Skloní sa k bledej pokožke jeho šije a dlaňou zablúdi k zapínaniu jeho hábitu. Vedel, že dnes toho pod ním už veľa nemá.

Čo však Remus netušil, ostatne keby áno rozhodne by nebol taký odvážny, že dvere za jeho chrbtom už nie sú tak úplne zatvorené...

„Keby som to nevidel na vlastné oči neuverím.“ Dostane zo seba Sirius, ktorý je stále mimo. Všetci už sú naspäť v klubovni a s prázdnymi výrazmi čumia na dosku stola kopcovito založenú obalmi od všelijakých sladkých, slaných jedál čo do seba za dnešné poobede nahádzali.

„Nikdy by som...“ Nedopovie, nenachádza správne slová. Ono celkovo homosexualita je v čarodejníckom svete prísne tabu. Aspoň sa tak všetci na verejnosti tvária, ale to by bola táto trojica ešte ochotná prehryznúť. Čo už im však vonkoncom nešlo do hlavy bolo...

„Ale prečo Snape?!“ Vysloví Sirius po dlhšej odmlke otázku, ktorá asi ich všetkých trápi najviac. Celé im to príde ako nejaký bláznivý pokrútený sen, z ktorého sa majú každú chvíľu prebudiť. V to aspoň tajne dúfajú.

„Je jedno prečo, na hlavu je, že vôbec.“ Začne James. „Veď je to ako zrada!“ Zasyčí neuveriteľne naštvane, čo dokonale odpovedá jeho momentálnym pocitom. Tá zlosť však nie je namierená ako by možno každý čakal proti Remusovi.

„Keď sa mi ten malý slizolínsky had dostane do rúk!“ Peter horlivo prikyvuje, no Sirius vyzerá, že je v inom svete.

„Hm, tiež by som mu najradšej nakopal prdel, ale mám lepší nápad!“ Na tvári sa mu roztiahne úškrn, na ktorý by mohol byť hrdý aj samotný vládca pekiel.

Uhľovočierne oči s podozrením hľadia na skoro čistý kus pergamenu čo mu pred chvíľkou pristál v podobe malinkého lietadielka na lavici. „Zajtra, pred západom Slnka, pri zúrivej vŕbe“ Podpísaný bol Remus.

Nech sa na to díva ako chce zdá sa mu ten odkaz viac ako len zvláštny. Po prvé o schôdzkach si dávajú vedieť viac dopredu, nie len deň pred tým a potom...pred západom Slnka...písavali presný čas nie niečo takéto. Tiež sa ešte nestretli vonku a neposielali si papiere cez hodiny...proste sa mu to nejak nezdá. Stále je tu síce možnosť, že sa Remus pokúša byť romantický, no aj tak...

Slughorna stojaceho nad jeho kotlíkom a karhajúceho ho za dnešnú neobvykle nepozornú prácu vníma len okrajovo. Ukradomky hodí cez plece pohľad na Remusa. Ten je sklonený nad krájaním akýchsi fialových byliniek. Asi som len prehnane podozrievavý, písmo je nepochybne jeho a nech už mu ide o čokoľvek tak sa to v dohľadnej dobe aj tak dozviem.

Zaplaší ostatné pochybnosti a opäť sa venuje bublajúcej tekutine v kotlíku.

Je večer, žeravé slniečko pomaly padá do mora čiernych kopcov. Cez veľkú zasneženú lúku sfarbenú krvavými lúčmi do ružova sa ponáhľa mladík v čiernom hábite. Zastaví sa, v úctihodnej a zároveň bezpečnej vzdialenosti od agresívneho stromu. Obzerá sa dookola, no zatiaľ široko ďaleko nikoho nevidí.

Pošúcha si skrehnuté ruky a jeho pohľad neustále smeruje k hradu. Zrazu sa spoza mierneho kopca vynorí tiež v plášti zahalená postava. Rýchlo sa blíži. Spoznal by ju aj potme.

„Remus.“ Šepne pre seba a slabo sa usmeje, je rád, že ho vidí. To sa však o tom druhom povedať nedá. Už zo vzdialenosti niekoľkých metrov rozpozná Severus výraz v jeho tvári. Čo sa deje? vyzerá...vydesene? Možno prekvapene, ale rozhodne nie milo prekvapene.

„Čo tu robíš?“ Oborí sa na neho hneď ako k nemu dobehne.

„Čo asi? Čakám na teba.“ Bráni sa.

„Prečo?“

„No...ech...ten odkaz.“ Pohotovo vytiahne z vrecka navlhnutý kus perganemu.

„To som nepísal ja!“ Protestuje Remus okamžite ako to uvidí. Tak už mi je jasné prečo sa Paroháč, Tichošľap a Červochvost vytratili tak skoro! No zatlačí tú myšlienku do úzadia, to bude riešiť neskôr.

„Nie? Ale kto iný a navyše si tu. Potom čo...?“

„To je jedno, musíš vypadnúť.“ Povie rýchlo keď si uvedomí situáciu.

„Čože? Prečo a vôbec...“

„Na vysvetľovanie teraz nemáme čas, bež!“ V hlase mu zaznieva narastajúce zúfalstvo. Musím ho z tadeto predsa nejako dostať! Lenže ten si len dupne a založí ruky na prsiach ako rozmaznaná princeznička. Remus prevráti oči v stĺp. Na to vážne nie je čas, čo nevidieť vyjde Mesiac.

„Severus prosím, musíš stadeto čo najrýchlejšie odísť.“ Nervózne sleduje ako sa posledné slnečné svetlo vytráca, krajina tmavne prirýchlo. „Prosím! Všetko ti potom vysvetlím, ale teraz choď!!“ Mladík zostane zarazený tým prosebným tónom a zúfalstvom.

„Čo sa...?“

„Bež!!“ Polozavrčí Remus a vzápätí vzhliadne k oblohe. Dnes ju kryjú mnohé oblaky, nevidno väčšinu hviezd. Z východu sa šíry ohromný tieň. Začína noc.

Spomedzi hŕstky mrakov vykukne na večerný svet Mesiac. Krásny striebristý kotúč, dokonale okrúhli. Remusovy sa rozšíria zreničky.

„Je neskoro.“ Prehovorí takmer nečujne. Cíti ako sa jeho svaly napínajú, zmysli zbystrujú v krvi prúdiacej jeho žilami sa začína prebúdzať divokosť vlčích predkov.

Už to začína. Posledná ešte ľudská myšlienka pred tým než sa vlády nad meniacim sa telom zmocní zviera.

Severus stojí ako prikovaný. S otvorenými ústami sleduje ako sa mu telo milenca doslova mení pred očami.

Svalová hmota sa napína a rastie, mohutnie spolu s celým telom. Hábit zrazu primalí sa trhá a nahú kožu pokrýva rýchlo rastúca sivá srsť. S prstov rúk a nôh vyrazia namiesto nechtov dlhé desivo zahnuté pazúry. V miestach kde končí chrbtica vyrazí chlpatý chvost. Najdrastickejšou zmenou však prejde tvár. Taktiež ju pokryjú šedivé chlpy, horná aj dolná čeľusť sa predĺži, uši posunú nahor hlavy a oči...zo zreničiek sú len dve úzke štrbiny.

Celú premenu sleduje zo zatajeným dychom, Srde mu takmer netlčie. Keď sa k nemu poloľudská, no viac vlčia beštia otočí a nasaje nosom jeho pach ani sa nehne. Hlas v jeho hlave kričí na poplach, no on nie je schopný akéhokoľvek pohybu.

Z tlamy vlkodlaka trčia ostré zažltnuté tesáky. Z jeho hrubého svalnatého krku sa vyderie hrdelné zavrčanie. Stále hlasnie a šelma odhalí krvavočervené ďasná.

Severus si je istý, že hľadí smrti do očí. Nedokáže urobiť jediný krok. Zavrie oči a čaká na úder, o ktorom je presvedčený, že bude smrteľný.

Počuje svišťanie mohutnej tlapy vzduchom, cíti ako sa pazúry pretrhnú látku a ponoria do jeho mäsa z rovnakou ľahkosťou ako nôž do masla. Bolí to, ale Severus vie, že už to nebude dlho trvať, vlkodlaci zabíjajú rýchlo.

Stane sa však niečo s čím nepočítal. Mocný úder ho odmrští na stranu, preč z dosahu vlčích drápov a tesákov.

„Ach.“ Keď narazí na tvrdú, zmrznutú zem telom sa mu preženie nová, omnoho ostrejšia vlna bolesti. Látka hábitu na jeho boku vlhne. Ťažkne horúcou krvou, ktorá anjelsky biely sneh zafarbí načerveno.

Severus otvorí oči. Vidí rozmazane, ale jasne rozozná elegantnú siluetu jeleňa stojaceho pred ním. Potom sa mu zatmie pred očami a on upadne do milosrdného bezvedomia. A v tejto temnote neexistuje žiadny chlad, bolesť ani pošpinený sneh.

„Ste normálny?! Mohol som ho zabiť!“ Kričí Remus, je slabí, ledva sa drží na nohách, ale vrie v ňom zlosť.

„A nebyť Jamesa aj by sa stalo!“ Bráni Sirius.

„Ale nebyť vášho stupídneho nápadu nemusel tam ani byť!“

„Nechceli sme aby sa mu niečo stalo! Čakali sme, že utečie! Keby bol normálny...“

„To je jedno, nezáleží na tom čo ste chceli, nechceli alebo mysleli! Urobte mi láskavosť a nabudúce radšej nemyslite!“ Je až hysterický.

„No bóže, aj keby sa ti dostal pod pazúry zase toľko by sa nestalo!“ Samozrejme, že to Sirius nemyslel vážne, lenže tým si už Remus vôbec nebol istý.

„Ste banda bezohľadných idiotov.“ Zdvihne sa a napriek bolesti prestupujúcej snáď každým svalom vybehne z izby. To boli posledné slová, ktoré im k tomu povedal a nielen k tomu.

Od tej doby som sa s nimi normálne nerozprával. Snažili sa, ospravedlňovali, asi im to vážne bolo ľúto. No vtedy som im to neveril, ani teraz si tým nie som celkom istý. Ale ak im to aj bolo ľúto, tak jedine preto, že tým zničili naše priateľstvo.

Aj keby som im chcel odpustiť, nedokázal by som...už by to nikdy nebolo ako pred tým. Lenže ako niekto môže, ako dokáže odpustiť tomu čo už dva krát ohrozil život osoby pre neho najcennejšej? Nechápem, rád by som, ale nechápem. Asi som sa vtedy mal viac snažiť pochopiť to, pochopiť ich.

No nesnažil a doteraz to ľutujem. Neviem čo by sa stalo keby som im to dokázal odpustiť, ale stále...stále je tu možnosť, že nie takto! Trpké myšlienky, jedna horšia než druhá trápia ubolenú dušu už veľmi dlho.

Ešte teplý prázdny hrnček s klepnutím položí na parapetnú dosku okna, cez ktoré sleduje upršanú krajinu. Všetko je také šedivé a smutné, dokonalý obraz Remusovej duše.

Možno by James s Petrom ešte žili a Sirius nehnil za niekoľkonásobnú vraždu na doživotie v Azkabane. Neviem, či by som mohol nejakú s tých vecí ovplyvniť, lenže...to je to, ja neviem. No napriek prietrži mračien každý vie, že za niektorým z nich sa ukrýva hrejivé slnko schopné rozohnať aj tú najväčšiu temnotu.

„Remus?“ Pretrhne tok melancholických úvah milovaný hlas.

„Áno?“ Otočí sa od okna a pozrie na chlapa stojaceho za veľkým stolom zaprataným toľkými sklenenými nádobami, flakónikmi a kadečím iným na prípravu elixírov, že drevo pod nimi skoro nie je vidieť.

„Ten lektvar, už je hotový.“ Povie hlbokým zamat pripomínajúcim hlasom. Dlhými štíhlymi prstami objíme hrdlo niekoľkých špinavých baniek a odnesie ich k umývadlu v kúte. Remus ho zamyslene sleduje. Keď má tie vlasy zviazané stuhou a nepadajú mu do tváre vyzerá výnimočne dobre.

Pousmeje sa nad tou myšlienkou. Asi je to preto, že ho tak nevidím často. Úsmev sa ešte prehĺbi a s ním aj drobné vrásky okolo očí.

Vstane z mäkkého, pohodlného kresielka a prejde za Severusov chrbát. Zdvihne ruky a ovinie ich okolo jeho hrudného koša. Hlavu si položí na jeho plece a zozadu sa k nemu tuho pritisne.

Severus ako by nič ďalej šikovne umýva krehké sklo. Až po chvíli keď je s prácou hotový a rád by ich poukladal do poličiek, kde je ich miesto prehovorí.

„Dnes si dáky prítulný.“

„Vždy som prítulný.“ Zakňučí a na znak toho, že neklame si ho k sebe pritúli ešte silnejšie.

„Dnes enormne.“ Remus by sa už začal rozčuľovať, vždy je príliš vzťahovačný ale videl ten jemný náznak úsmevu na Severusovej tvári a počul chlácholivý podtón jeho hlasu.

„Nezaujíma ťa prečo.“

„Nie je ťažké uhádnuť to.“

„Tak schválne.“ Vyzve ho nech pokračuje. Z nejakého dôvodu má chuť počúvať ho. Zavrie oči.

„Za pár dní je spln a navyše sa zajtra vraciaš na miesto, ktoré si veľmi dlhú dobu nenavštívil. Na každom rohu tam na teba budú číhať spomienky či už šťastné, alebo nie.“

„To je pravda.“ Šepne potichu Remus. Zajtra začína školský rok. A on nastupuje v Rokforte ako nový učiteľ obrany proti čiernej mágií.

To miesto vzal hneď z niekoľkých dôvodov, aj keď Severus bol najskôr proti.

Dostane možnosť spoznať syna mŕtveho priateľa zo školských lavíc a pokúsiť sa ho ochrániť pred ďalším starým známym, ktorý pred niekoľkými dňami ilegálne opustil múry Azkabanu. Aspoň takto sa pokúsim odčiniť staré krivdy. Smutne pozrie von cez okno na skoro plný mesačný kotúč opäť sa mu roztiahnu kútiky úst. A navyše, uvidím Severusa častejšie než raz za pól roka.